Babská bunka

02.11.2020

Hra o priateľstve štyroch (takmer) nerozlučných dievčat a živote v ňom.  

(hra pre II. st. ZŠ)


Postavy 

Mari svojrázna, trochu flegmatická, nemá problém hovoriť, čo si myslí

Aďa suverénna, trochu autoritatívna, snaží sa presadiť

Sofi: sebaistá, trochu vzťahovačná, a tak trochu aj tvrdohlavá

Simi submisívna, trochu nesústredená, uletená


Babská bunka

Výstup 1. V škole

Žiačky sa stretávajú na chodbe pred triedou. Bavia sa medzi sebou, zatiaľ čo veci si odkladajú do šatne. Vchádzajú do triedy. Aďa ukazuje priateľkám svoj nový mobil.

Zvonenie, začiatok vyučovania, spoveď

Mari: Prvá hodina - Telesná výchova.

Koho to len napadlo, cvičiť ráno, so zalepenými očami, keď mám problém trafiť do triedy. Telesná je jediný predmet, pri ktorom som nútená vykonávať nejakú fyzickú aktivitu, ktorá sa ešte k tomu aj známkuje! Môžem za to, že nepreskočím kozu a každá lopta ma trafí? Jednoducho na telák nemám predpoklady. Pretože som nízka. To môžu postaviť všetkých ľudí do radu a oznámkovať ich výšku, váhu a nemusím sa trápiť. Výsledok bude rovnaký. A bez námahy.

Aďa: Ako nemôžeš mať rada telesnú? Loptové hry, behanie. Pohyb je zdravý a vďaka nemu sa mi darí všetko lepšie zvládať. Schudla som. Inak, aj tebe by sa zišlo zhodiť pár kíl.

Mari: Čo tým chceš povedať­?!

Zvonenie, prestávka

Simi: Druhá hodina - Vlastiveda.

A vôbec. Kto vymyslel taký predmet. Na každú hodinu sa ju musím bifľovať. Čo sa na nej dá pochopiť. Ak to slovo rozdelím na dve, jedno z nich je veda. A čo je vedecké, na základnú školu nepatrí. Nie som robot. Neznášam vlastivedu. Navrhnem, aby ju zrušili. Kto je za? Sleduje, kto sa prihlási.

Stavím sa, že celá škola ju nemá v láske. Je to moja nočná mora. A myslím to vážne. Je hrozná!

Sofi: Myslíš to vážne? Pozorne som ťa počúvala a nerobila som si poznámky ako sa má. Predsa máš rada Slovensko. Tu si sa narodila. Vlastiveda je predmet o krajine, kde žiješ.

Simi: Bla, bla, bla.

Sofi: Nechápem ťa!

Simi: Ty mňa?

Sofi: Ja teba!

Simi a Sofi sa od seba odvrátia.

Zvonenie, prestávka

Aďa: Tretia hodina - Ma,te,ma,ti,ka.

To slovo ani len poriadne neviem vysloviť. Hneď mám husiu kožu na tele. Čísla a len samé čísla. A potom krátke prázdno a zase len čísla a samé čísla. A operácie s nimi. Ako v nejakej nemocnici. Na hodine vyzerám ako blázon, lebo všetci ostatní sa tvária, že jej rozumejú. A pritom sa stavím, že skoro nikto matematike nerozumie. Rovnako ako ja!

Ešteže čísla nestretávam na ulici. To by ma ... kleplo.

Mari: Neviem ako to myslíš, ale matematika je predmet, ktorý potrebuješ. Veď čísla máš všade okolo seba. Výpočty uplatníš všade. Na hodinách, v mobile, na bankovkách, jednoducho stretávaš ich každý deň a stále budeš. Je taká jednoduchá a vôbec nechápem, čo máš proti nej. Tvoje argumenty sú nulové. Prečo sa vlastne s tebou bavím. Ak matematike nerozumieš, asi si hlúpa.

Aďa: Čo si to povedala? Ja, že som hlúpa?

Aďa a Mari sa od seba odvrátia.

Zvonenie, prestávka

Sofi: Štvrtá hodina - How are you?

Angličtina je fuj , fuj, fuj predmet. Povedala som to za nás všetky. Slovíčka sa nenaučíš za sekundu, minútu, hodinu, deň, mesiac ani rok. To sa proste nedá! To musíš trénovať roky! Mali by sme ju začať učiť minimálne desať rokov pred narodením. Učitelia to chcú do nás natlačiť ako do nejakej konzervy a poriadne zavrieť aby to nevyliezlo von. Komu sa nepáči angličtina, nech zdvihne ruku.

Kto má rád angličtinu, nie je môj kamarát.

Simi: Čo si povedala? Veď angličtinu dnes stretávaš všade. Predstav si, že ideš na dovolenku a nevieš ani len kúpiť zmrzlinu. A zmrzlina je super, to mi ver.

Sofi: Povedala som to jasne. Kto má rád angličtinu. Nech sa ku mne nepribližuje.

Zvonenie, koniec vyučovania

Žiačky sa spolu nerozprávajú. Mlčky sa pobalia, berú veci zo šatne. Stretávajú sa pred školou. Silný dážď im bráni v odchode.


Výstup 2. Pred školou po vyučovaní

Prší. Štyri priateľky, mlčky stojace pred školou, rozmýšľajú čo ďalej.

Simi: Jediná, ktorej dážď nevadí. Asi mi neuveríte. Ale keď prší, nevadí mi to.

Mari: Mlčky a udivene hľadí na Simi. Po chvíli. Nenávidím dážď!

Sofi: V ruke drží darček od Aaqila. Som rada, že som sa sem vôbec dotrepala.

Aďa: Máte nejaký problém?

Mari: Ukáže prstom hore. Leje ako z krhly. Hľadá dáždnik v taške.

Sofi: Zasnene. Keby ste vedeli, čo sa mi dnes stalo... Ale vy neviete.

Mari: Dáždnik nemám! Super.

Aďa: Načo tie trápne reči.

Sofi: Povzdychne si. Keby ste čo i len tušili. Ale netušíte.

Simi: Prečo sme tu a nejdeme niekam?

Mari: Nepočúvate ma!

Sofi: A mňa. Mňa niekto počúva? Tu?! Pauza. Nie!

Mari: Super. Dnes som dostala štyri a teraz ešte zmoknem. Vchádza do dažďa.

Aďa: Fakt super. Vchádza do dažďa.

Simi: Chcem len, aby sme išli do cukrárne na čaj a rozprávali sa.

Sofi: Dobre, uznávam. Dnes v triede to bolo o ničom. Aaqil ma cez prestávku chytil za ruku. A dal mi niečo na pamiatku. Od šťastia som bežala po schodoch a skoro som si zlomila nohu. Vchádza do dažďa. Ale ako vidím, pre vás som len vzduch.

Ako posledná do dažďa odchádza Simi. Dievčatá moknú.

Aďa: Páči sa vám, keď nám prší na hlavu?

Mari: Premokli mi ponožky. Keď mám mokré ponožky...musím si ich vymeniť.

Simi: No a čo.

Aďa: Každá z vás melie len to svoje.

Simi: Poďme konečne na ten čaj! Začína mi byť zima.

Mari: Skutočne mi je s vami dobre. Ale nechcem prechladnúť. V cukrárni mi nepožičajú suché ponožky. Takže... Odchádza. Uvidíme sa.

Aďa: Nemá to zmysel. Odchádza. Ani sa len neobzrie. Uvidíme sa.

Simi: Je mi to jasné. Odchádza. Ani sa len neobzrie. Uvidíme sa.

Sofi: Osamotená stojí v daždi. Žiarlite. Je mi to jasné.


Výstup 3. Lebo sme sa dohodli

V babskej skrýši. Kdesi v diaľke počuť ruch ulice, ktorý pri otvorení dvier nakrátko zosilnie. V strede scény sú na kope pohádzané skladacie stoličky.

Vojde Aďa. Nakrátko sa ozve ruch z ulice. Vyberie z kopy stoličku. Roztvorí ju, opráši. Sadne si. Pozerá do mobilu, hrá hru.

Vstúpi Mari. Nakrátko sa ozve ruch z ulice. V ruke drží časopis.

Mari: Klop, klop. Ahoj. 

Aďa: Poď ďalej.

Mari: Akosi sa mi nechce.

Aďa: Skutočne?

Krátka pauza.

Mari: To je všetko, čo mi povieš?

Aďa: Asi hej.

Mari: Nie si ani trochu zvedavá prečo sa mi nechce?

Aďa: Nebuď ako zvesená zo stromu a pokračuj v ceste. Ukáže na kopu stoličiek.

Mari: Asi ťažko.

Aďa: Ako chceš.

Mari: Mari zoberie stoličku z kopy. Vždy musíš byť všade prvá?

Aďa: Nie. Otočí sa k nej. Prečo si to myslíš?

Mari: Lebo si. Baví ťa to?

Aďa: Mám šťastie. Urobíš to niekoľkokrát a potom ťa to baví.

Mari: Nepovedala som? Baví ťa to!

Odchádza so stoličkou na svoje miesto. Aďa sa za ňou otáča.

Aďa: Chcem to. Neviem, či ma to baví. Chápeš to?

Mari: Asi áno. Snažím sa ťa pochopiť.

Aďa: Super.

Kráka pauza. Aďa sa hrá s mobilom, Mari číta alebo lúšti. Simi stojí za dverami a čaká.

Aďa: Niekto stojí za dverami.

Mari: Simi.

Aďa: Ako vieš?

Mari: Nikdy nepríde prvá, ja som už tu a Sofi chodí posledná.

Aďa: Skutočne?

Mari: Sarkasticky. Možno raz sem príde skôr ako ty. Čo urobíš potom?

Aďa: A čo ak nikdy netúžila prísť prvá? Možno by sa tu bála sama.

Mari: Pochybujem. Každý v živote chce byť raz prvý.

Vchádza Simi.

Simi: Nervózne. To ma ani nepozvete ďalej? Viete predsa, že čakám!

Aďa: Zaklopala si?

Simi: Klop, klop, klop. Ahojte. Spokojné?

Mari: Niekto búcha na dvere.

Simi: Ja nebúcham. Slušne som trikrát zaklopala. Ale ak chcete, môžem odísť. Berie stoličku zo zeme, stavia si ju na svoje miesto. Dnes ste výnimočne ukecané.

Aďa: Vstáva a dôverne položí ruky na plecia Simi. Chcela si byť niekedy prvá?

Simi: Nerozumiem.

Mari: Nerieš.

Simi: Áno. V rade na zmrzlinu.

Aďa: Poklepe Simi po pleci. Nerieš.

Simi: Prečo? Ovocnú zmrzlinu mám rada... Rozhovorí sa o svojej najobľúbenejšej zmrzline.

Vchádza Sofi, ako víchor. Nakrátko sa ozve ruch z ulice.

Sofi: Čaute. Rozhodla som sa. Dnes mám super deň!

Aďa: Pozrie na Sofi. Nezaklopala si.

Sofi: Čo je ti. Nikdy neklopem. Zoberie svoju stoličku.

Aďa: Doteraz si nikdy neklopala.

Sofi: Dnes mám svoj deň. Počuli ste? Nekazte mi to.

Mari: No a? Máš svoj deň? Všetky dni sú rovnaké.

Sofi: Podíde k Mari, roztvorí si stoličku. Aaqil. V ruke stále drží darček od Aaqila. Nespustí zo mňa oči. Dnes to bolo iné ako včera. Každý deň má iný pohľad.

Aďa: Dohodli sme sa. Neklope len prvý.

Sofi: Zasnívane. Pozrel mi do očí. A dal mi toto. Máva s darčekom nad hlavou.

Aďa: Počuli sme.


Výstup 4. Rozhovor v bunke. Voľba.

Aďa: Ktorá začne dnes prvá?

Mari: Kto pred týždňom skončil posledný?

Sofi: Ja nie. Začínala som.

Simi: Ani ja nejdem prvá.

Aďa: Dobre, budem to ja.


Výstup 5. Jedenie hranolčekov, Mari ako mama - spomienka

Aďa: K divákom. Možno to vyzerá tak, že iným nedoprajem. Ale to nie je pravda. Dokážem sa uskromniť s tým, čo mám. Ako napríklad včera. Jedla som doma hranolčeky.

Mama utiera riad. Aďa dojedá hranolčeky.

Aďa: Mama, zješ svoje hranolčeky teraz alebo počkáš, kým donesú ďalšie.

Mama: Kľudne zjedz aj moje.

Aďa: Vieš čo? Ja počkám. Zatiaľ si dám nugetky.

Mama: Podáva Adi svoje hranolčeky. Zjedz ich.

Aďa: Naozaj? Zoberie si ich.

Mama: Na-o-zaj. Odchádza od Adi. Môžeš ich zjesť. Ešte nie som hladná.

Aďa: Ale keby si bola, povedala by si mi to?

Mama: Samozrejme, že by som ti to povedala.

Aďa: No dobre.

Krátka pauza.

Aďa: K divákom. Nie som si istá, či ich skutočne nechce. Moc jej neverím. Nemám dobrý pocit, keď niekomu niečo zjem. Vždy si myslím, že to chce, len mi to nepovie a ja mu to zjem. Napríklad, lebo je moja mama.

Mama: Keď ich doješ, tak uprac bordel, čo zostane po vás.

Aďa: Ale ja? A čo Kiki? Aj ona je člen rodiny.

Mama: Máš pocit, že to nezvládneš sama?

Aďa: A načo mám potom sestru?


Výstup 6. Rozhovor v bunke

V diaľke počuť ruch ulice.

Mari: Podíde k Adi. A čo Kiki? Aj ona je člen rodiny. To ma celkom oslovilo.

Sofi: Podíde k Adi. Člen rodiny je člen bunky.

Simi: Podíde k Adi. A my sme čo?

Aďa: Tiež bunka.

Mari: Babská bunka.

Simi: A trieda je čo?

Mari: Tiež bunka. Len trochu iná. Lebo sú v nej chalani.

Sofi: Zamyslí sa. To koľko máme buniek?

Aďa: Záleží od teba koľko ich chceš mať.

Sofi: Udivene. Skutočne?

Mari: Super. Môžem prechádzať z jednej bunky do druhej bunky. A to všetko počas jedného dňa. Možno jednej hodiny, minúty.

Aďa: Je to hrozný pocit, keď viem, že ten druhý mi nehovorí pravdu.

Mari: Nové pravidlo našej babskej bunky: Dievčatá zdvihnú malíček na pravej ruke. Najskôr si ho symbolicky popľujú. Tfuj, tfuj, tfuj. Uver tomu druhému, čo ti hovorí. A zbytočne si nedomýšľaj!

Dievčatá pravidlo spolu zopakujú.

Sofi: Zamyslí sa, pozrie na darček od Aaqila. Mám jednu otázku. S Aaqilom sme tiež bunka?

Dievčatá jej nevenujú pozornosť.

Aďa: Kto ide ďalší?

Sofi: Práve som zistila, že mám o jednu bunku viac ako vy.

Mari: Skutočne?

Aďa: Kto ide ďalší?

Mari: Asi ja.


Výstup 7. Kupovanie trička v obchodnom dome - spomienka

Hudba v obchodnom centre. Simi, Sofi ako predavačky.

Mari: K divákom. Nemám rada otázku: Ako si sa mala? Mám pocit, že každý deň je rovnaký. Jediné, čo sa možno zmení je to, že práve tento je ešte depresívnejší ako včera. Lebo dni sa stále opakujú. Napríklad včera v obchode.

Aďa: Ako si sa mala?

Mari: Je to dôležité?

Aďa: Sme predsa kamošky. Od včera sa toho mohlo veľa zmeniť.

Mari: Keď myslíš... Pre mňa je každý deň rovnaký.

Aďa: Stále nosíš tie isté tričká.

Mari: Naozaj?

Aďa: Vidí to predsa každý.

Mari: Ironicky. Super. Potešila si ma.

Aďa: Prepáč. Potrebuješ súrne kúpiť niečo nové.

Mari: Si o tom presvedčená?

Aďa: Samozrejme. Vyber si napríklad niektoré z týchto.

Aďa preberá medzi tričkami.

Mari: Zbytočne strácame čas.

Aďa: Ale, no tak. Budeš mať predsa narodky. A ja by som ti chcela jedno z nich kúpiť. Veľmi sa mi páčia.

Mari: Keď myslíš.

Predavačky obom núkajú tričká. Mari je stále duchom neprítomná.

Mari: Mňa to už nebaví. Asi pôjdem domov.

Aďa: Prečo mi to robíš? Ja to bez teba nedokážem. Čo ak ti vyberiem malé alebo veľké. Čo povieš na toto?

Mari: Rýchla odpoveď. Nie!

Aďa: A toto sa ti nepáči?

Mari: Je prezdobené.

Aďa: Toto je nádherné. Ja by som si ho hneď kúpila.

Mari: Je na tom strieborná niť. Určite nie!

Aďa: A toto?

Mari: Povedala som, nie. Len ty to nechceš počuť.

Aďa: To nie je fér. Pomôž mi predsa. Vyber si jedno z nich a ja ti ho zaplatím. Je ich tu dosť.

Mari: Nič sa mi nepáči!

Aďa: Dobre. Ako chceš. Kľudne choď domov.

Mari: Ďakujem, že ma chápeš. Odchádza.

Aďa: Ale potom sa nesťažuj!

Mari: K divákom. Nemám rada nové veci. Som šťastná, keď si nič nemusím kupovať. Radšej ako nové, si oblečiem niečo staré a cítim sa v tom super.


Výstup 8. Rozhovor v bunke

V diaľke počuť ruch ulice.

Simi: Páči sa mi slovo - domov. Povedala si: Kľudne choď domov.

Aďa: V ktorej bunke sme vlastne doma?

Sofi: Žartuješ? Ako ti vôbec napadlo položiť takú otázku.

Mari: Je normálne, že raz sa cítiš lepšie doma a raz inde. Napríklad medzi nami.

Aďa: Každý by mal mať jeden domov.

Sofi: Možno sú aj takí, čo pochybujú, že majú ešte domov. Lebo ho na chvíľu stratili.

Simi: Každý má domov.

Aďa: Ale má to aj svoje výhody. Keď ťa naštvú v jednej bunke, prejdeš do druhej.

Mari: Nemám rada, keď sa ma niekto opýta - ako si sa mala. Alebo, keď mi chce niečo kúpiť a ja to nepotrebujem. Neznášam nové veci.

Aďa: Dobre. Berieme na vedomie. Nové pravidlo našej babskej bunky: Dievčatá zdvihnú malíček na pravej ruke. Tfuj, tfuj, tfuj. Priatelia sú tu na to, aby si mala deň krajší. Budeme si všetko hovoriť. Nemlčať o tom, čo ťa trápi!

Dievčatá pravidlo opakujú.

Sofi: Páči sa mi Aaqil.

Mari: Aaqil?

Sofi: Aaqil.

Mari: Aaqil. Podíde k Sofi. Hovoríme o tom istom chalanovi, čo nedávno prestúpil na našu školu a chodí so mnou na výtvarnú?

Sofi: Presne ten Aaqil. Hovoríš, akoby si si nebola istá.

Mari: Práveže dobre viem o kom hovoríš. Naposledy som s ním modelovala z hliny.


Výstup 9. Na hodine výtvarnej - spomienka

Mari, Aďa ako Aaqil, modelujú z hliny, ktorú stvárňuje Simi a Sofi.

Príjemná hudba.

Aaqil: Fuj. Fuj. Fuj.

Mari: Dotkol si sa hliny alebo sám seba.

Aaqil: Pozrie na Mari. To nebolo vtipné.

Mari: Pozrie na Aaqila. To nebol vtip.

Simi: Ja vás obdivujem ako sa dokážete nenávidieť.

Mari: Omyl. Ja ho mám rada.

Aaqil: Ale ja teba nie!

Mari: Prečo? Urobila som ti niečo?

Aaqil mlčí, chvíľu sa obaja venujú modelovaniu.

Mari: Tak urobila som ti niečo?

Aaqil: Môžeš už byť ticho?

Mari: Nie som slepá. Viem o tom, že ťa ostatní ignorujú. Zvykol si si na to, ja viem. Len mi to príde smutné.

Aaqil: Nie som kripel. Mám kamarátov. Dokonca viac ako ty.

Mari: Tí imaginárni sa nerátajú.


Výstup 10. Rozhovor v bunke

V diaľke počuť ruch ulice.

Sofi: To je celý Aaqil. Cíti sa sám. Len pred polrokom prišiel z Afriky a je opustený. Ja a on sme spolu bunka. Rozhodla som sa.

Aďa: Ako to myslíš?

Sofi: Boli sme spolu vonku.

Aďa: No a?

Mari: Kto ide ďalší?

Sofi: Ja.


Výstup 11. Ohňostroj - spomienka

Sofi, Aďa ako Aaqil

V diaľke počuť ohňostroj. Prichádza Aaqil s knihou v ruke. Číta v nej. 

Sofi: Bolí ma hlava. Mám blbý deň. Bolí ma hlava. Krátka pauza. Mám blbý deň. Mám blbý deň.

Aaqil: Bolí ťa hlava. A máš blbý deň.

Sofi: Presne tak. Nevidela som ťa prichádzať.

Aaqil: Ideš strieľať ohňostroje s ostatnými?

Sofi: Neviem! Sama pre seba. Akoby nepočul, čo som mu povedala. Bolí ma hlava.

Aaqil: Viem, ako sa cítiš. Číta z knihy. Keď sa pavúčie siete spoja, zamotajú aj leva. Africké príslovie. Krátka pauza. Ideš strieľať ohňostroje s ostatnými?

Sofi: Neviem! Sama pre seba. Provokuje alebo skutočne chce, aby som išla s ním.

Aaqil: Tak pôjdeš?

Sofi: Povedala som, že neviem. Sama pre seba. Je otravný. Prečo prišiel práve teraz, keď nemám náladu.

Aaqil: Máš dôvod, prečo nechceš ísť?

Sofi: Áno. Sama pre seba. Neznášam, keď ma niekto stále otravuje a tlačí do niečoho, čo nechcem.

Aaqil: Možno ten tvoj dôvod, prečo nechceš ísť, nie je až taký veľký ako sa ti zdá.

Sofi: Tomu nemôžeš rozumieť.

Aaqil: Pripúšťam. Je to celkom možné. Číta z knihy. More bez vĺn nevychová skúsených námorníkov. Ďalšie africké príslovie. Krátka pauza. Tak áno, či nie?

Sofi: Neviem a znova neviem. Sama pre seba. Stokrát sa vypytuje na to isté. Pozerať na hlúpe svetielka ma skutočne nebaví.Ktohovie. Možno nechce byť sám ako ja. Čo tu stále stojí? Na čo čaká? K Aaqilovi. Odchod! No tak poďme. Ľavá, pravá a za najbližším rohom zmizneš.

Aaqil: Poslednýkrát sa ťa pýtam. Ideš so mnou strieľať ohňostroj?

Sofi: Pozrie na Aaqila. Chceš to ty?

Aaqil: Chcem to ja.

Sofi: Skutočne?

Aaqil: Chcem to ja.

Sofi: Neklameš? Neposlali ťa?

Aaqil: Chcem to ja.

Sofi: Mal si to povedať hneď.

Aaqil: Tak poď už konečne.


Výstup 12. Rozhovor v bunke

V diaľke počuť ruch ulice.

Sofi: Nemôže za to, že je raz taký. Je sympatický.

Mari: Dlho ťa nemusel prehovárať.

Aďa: Niekedy by si sa mohla prekonať aj keď si s nami.

Sofi: Nie je to ľahké. Neznášam, keď ma niekto otravuje a tlačí do niečoho, čo nechcem a ja sa musím rýchlo rozhodnúť.

Simi: Ale Aaqil to dokázal. Presvedčil ťa.

Mari: A my s tým máme problém.

Sofi: Prečo? Nerozumiem. Máte niečo proti tomu, že je z Afriky?

Aďa: Nové pravidlo našej babskej bunky: Prst zdvihne len Aďa. Priateľov neotravujem svojou zlou náladou. Prekonám sám seba.

Dievčatá nereagujú.

Mari: To znie divne. Ako revolučné heslo: Prekonaj sám seba!

Sofi: Môžem Aaqila zavolať do našej bunky?! Rozhodnite sa.

Krátka pauza.

Simi: Ja si myslím, že je to dobrý nápad.

Aďa: Nie!

Mari: Nie.

Sofi: Čo sa vám na ňom nepáči?

Mari: Aaqilovi?

Sofi: Presne tak! Aaqilovi.

Simi: Mne nevadí.

Aďa: Naozaj?

Simi: Naozaj.

Aďa: Sme babská bunka!

Mari: To je fakt.

Aďa: Ešte nemáme ani len dohodnuté všetky pravidlá. Učíme sa rozprávať medzi sebou, vyspovedať sa jedna druhej. Keby prišiel medzi nás chalan, to by bol koniec.

Mari: Aj to je fakt.

Aďa: Prestaň!

Sofi: Prestaňte sa hádať. Ja nemôžem za to, že niečo k nemu cítim! Proste je to tak!

Dievčatá si prestanú všímať jedna druhú. Sofi hľadí pred seba. Aďa sa hrá na mobile, Mari si listuje v časopise, Simi sa hrá s fľaškou, čmára po nej.


Výstup 13. Nedorozumenie

Prší.

Simi: Asi mi neuveríte. Ale keď prší, nevadí mi to.

Mari: Nenávidím dážď!

Sofi: Prečo som vám to vôbec povedala.

Aďa: Máš nejaký problém?

Mari: Leje ako z krhly.

Sofi: Teraz už viete o mne všetko.

Mari: Nemám dáždnik!

Aďa: Načo tie trápne reči.

Sofi: Chcela som sa s vami podeliť o to, čo cítim.

Simi: Prečo tu stojíme a nejdeme niekam inam? Napríklad kde neprší.

Mari: Nepočúvate ma?

Sofi: A mňa. Mňa tu dnes niekto počúval?

Mari: Super. Zmoknem.

Simi: Poďme do cukrárne na čaj a v kľude sa porozprávajme.

Mari: Premokli mi ponožky. Keď mám mokré ponožky...

Sofi: Povedali sme si, že priatelia sú tu na to, aby si mala deň krajší. Že si budeme všetko hovoriť. Nemlčať o tom, čo ťa trápi! Uveríme tomu druhému, čo ti hovorí. A zbytočne si nebudeme nedomýšľať.

Simi: Asi mi neuveríte. Ale keď prší, nevadí mi to.

Mari: Nenávidím dážď!

Aďa: Máš nejaký problém?


Výstup 14. Opustenosť

Do dažďa z diaľky preniká romantická melódia. Sofi sa otáča a pomaly odchádza. Zostáva po nej prázdne miesto. Dievčatá jej nevenujú pozornosť.

KONIEC