úsmevná monodráma

Slovo o inscenácii

Inscenácia je príbehom muža vo veku 50 až 60 rokov, ktorý si uvedomuje zánik vlastnej (self) identity ako v osobnom priestore, rodinnom, tak aj sociálnom a spoločenskom postavení. Má pocit, že jeho identitu mu niekto už dlhodobejšie sofistikovane kradne a on je bezmocný. Firma predstavuje firemnú identitu, bez možnosti presadenia sa. Rodina sociálnu identitu, ktorá ale stráca schopnosť skutočnej sebareflexie a rovnako ako spoločnosť už neposkytuje priestor osobnej výpovede.

Rozhovory so všetkými s ktorými Muž prichádza denne do styku sa v konečnom dôsledku menia len na odovzdávanie si vzájomných informácií. A kde je potom človek, jeho hodnoty, názory, úvahy..?

Muž má tak pocit jedinca ťahaného svorkou, ktorá ide svojou cestou, a on v nej nie je schopný presadiť sa, nájsť svoje miesto. Multikulturálny profil osoby stráca na rovnováhe. Chaos mu spôsobujú dnes už bežné veci, akou je napríklad spoločenská potreba čoraz rozsiahlejšej digitálnej uniformity v modernej komunikácii medzi ľuďmi. A tak držiac v ruke občiansky preukaz si pripadá ako bábka, ktorej úlohou je pomocou obyčajného plastu, polyesteru alebo polykarbonátu, čipu z polovodičov chrliť údaje, čísla, ktoré nič bližšie nehovoria o tom, ako sa cíti, čo si myslí, prežíva, ako by chcel žiť.

Je niečo, čo by mohlo pomôcť problém riešiť. 

Možnosti inscenovania

Hra bola písaná ako monodráma. To však nevylučuje možnosť naštudovania hry súborom s viacerými hercami, nakoľko je v hre uvedených viac postáv, ako napr.: šéf, kolegyňa dámy v reštaurácii. 

Pre monodramatické stvárnenie, ako som zvolil naštudovanie ja, bolo charakteristické: 

- premietanie filmového záznamu s komentárom herca; 

- prezentácia hlavného hrdinu divákom prostredníctvom webkamery; 

- klasické tvárnenie postavy v jednotlivých výstupoch; 

- vedením rozhovoru s divákmi, kladením otázok, prijímaním rozhodnutí;

- stvárnenie viacerých postáv.

Fotky v  závere stránky aspoň trochu priblížia charakter stvárnenia mnou naštudovanej predlohy.

Držím palce.

Scéna

Stôl. Na stole počítač s webkamerou, zdravotná karta, puzdro s okuliarmi, pohár s vodou, plátenná vreckovka, doklady, scenár pre diváka, lieky. Vedľa stola projektor, smetný kôš. V miestnosti väčšie premietacie plátno alebo plocha na premietanie.

Diváci a herec sú v jednom priestore. 

I-D-E-N-T-I-T-A

V sále je prítmie. Diváci vchádzajú. Muž sedí za stolom, hľadí pred seba, pomaly precízne ukladá a kontroluje veci už uložené na stole. Cez stoličku má prehodené kožené sako. V pozadí počuť hlas Bežca a jeho pravidelné dýchanie počas behu. Na monitore počítača, ktorý je premietaný na plátno, je obraz Gerlachovského štítu.

Diváci sa usadili. Hlas bežca postupne zaniká. Muž púšťa záznam filmu.

Vo filme Muž ako Bežec filmuje sám seba. Schádza po schodoch, opúšťa bytovku, beží ulicami mesta. Jeho cieľom je aspoň na chvíľu uniknúť mestu, panelákom, civilizácii.

Muž chvíľu sleduje film. Vyberá okuliare z puzdra, prečistí ich, položí na otvorenú zdravotnú kartu. Vstáva, oblieka si kožené sako. Do vreciek saka vkladá kartičky/preukazy, pero, scenár pre diváka. Zoberie si liek, zapije vodou z pohára. Krabičku z liekmi vloží do vrecka v saku. Poslednýkrát skontroluje, či je na stole všetko na svojom mieste. So stoličkou v ruke pomaly kráča k divákom. Hľadí im do tváre. Jeho pohľad je prázdny. Zastane, krátko sa usmeje. Pohľadom blúdi po miestnosti, hľadá svojho psa – Luckyho. Stoličku položí medzi divákov, sadne si na ňu, sleduje film.

Bežec vo filme opúšťa mesto. Beží po ceste vedľa záhradkárskeho mestečka, cestou medzi dvoma roľami. Je stále viac uvoľnenejší a spokojnejší.

Hlas Muža      Som muž. Biologické pohlavie som získal v jeden romantický večer - počatím. Dva deci vína, príjemná hudba, dotyky, niekoľko desiatok minút nežností, strácajúce sa slová, nahota, prichádzajúce vyvrcholenie... Občas ma napadne, že pri počatí som mohol byť aj Ona.

Muž vstáva a so stoličkou v ruke pomalým krokom mieri k stolu.

MUŽ (stojí, stroho hľadí pred seba) Nositelia chromozómov Y sú o niečo rýchlejší, a tak je oveľa väčšia pravdepodobnosť, že sa dostanú do tela vajíčka skôr, ako nositelia chromozómov X.

Muž prináša stoličku k stolu, sadne si na ňu, nasadí okuliare. Otvorí obal zdravotnej karty položenej na stole, vyberá prvý list so zdravotným záznamom a číta otočený k divákom.

MUŽ    Narodený načas. 2,8 kg. Kojený 3 mesiace. Ani nie ročný, po prijatí do nemocnice namáhavo dýchal. Náhle zmodral, kašľal. Dýchanie dušné, cyanotické, hrdlo zahlienené, na pľúcach ostré dýchanie. Afibrilné. Srdečná akcia zrýchlená. Lapá po dychu. Výsledok röntgenu: zápalový infiltrát v dolnom laloku vpravo parahilosne. Podaný infúzny roztok, odsatie žalúdka. Dieťa dýcha kľudnejšie, cyanosa ustupuje, nález na pľúcach sa zvoľna lepší. Ľahká dyspasia zvládnutá mrkvovou diétou.Prepúšťame v dobrom stave a váhou 3,970. Pri príjme 3,760. Bronchopneumonia. Dyspepsia symplex.

Muž vstáva, hľadí na divákov.

MUŽ (k divákom)    Prvýkrát v živote som bol blízko smrti. Nič si nepamätám, ale často a rád hovorím druhým o zázname v karte, akoby som si chcel vytiahnuť spomienku na tieto dni niekde z útrob svojej pamäte. (stojí, stroho hľadí pred seba) Pamäť je predsa ľudská schopnosť analyzovať, ukladať, uchovávať a v prípade potreby poskytnúť informácie, fakty a skúsenosti uložené v mozgu.

Muž skrčí list v ruke a odhadzuje ho smerom k plátnu. Zo stola berie ďalší list zo zdravotnej karty, krátko si z neho ticho číta, mlčí.

Hlas Muža      Pre dlhé a vlnité blond vlasy si ma v detstve dospelí radi zamieňali s dievčaťom. Lepšie povedané s hlavou anjela. Najmä ženy. Aké máš krásne vlnité blonďavé vlásky. Ukradli ťa z kostola?

MUŽ (stojí, stroho hľadí pred seba) Dieťa dedí polovicu DNA od otca a polovicu od matky. Ak dcéra zdedí krásu po matke, je to veľké šťastie. Ale môže ju zdediť aj syn.

(k divákom) Aj keď krása je pre každého z ľudí relatívny pojem, preto o nej tak často hovoríme aby sme tým v skutočnosti zakryli neschopnosť ľudskej rasy zadať jej správnu definíciu.

Bežec spomalí, vydýchava sa, zastane. Dosiahol svoj cieľ. Položí kameru, cvičí.

Muž sa otáča k Bežcovi na plátne. Pomaly, s listom v ruke sa k nemu približuje.

MUŽ    V siedmich rokoch sa mi pri futbale faulom zo strany súpera potrhali takmer všetky šľachy v lakti pravej ruky. Trikrát operácia v narkóze. Drôty, klince, jazvy... Dlhé mesiace nosenia sadry a potom rehabilitácie. Druhýkrát v živote som mal pocit, že som blízko smrti. Už si niečo pamätám.

Muž a Bežec si hľadia do tváre. Muž pomaly trhá list zo zdravotnej karty a provokatívne púšťa na zem. Bežec berie kameru, lúči sa s cestou smerujúcou k slobode a beží späť do mesta odkiaľ prišiel. Úsmev sa stráca.

Muž postupne berie ďalšie a ďalšie listy zo zdravotnej karty. Každý z nich prebehne pohľadom, postupne ich krčí v ruke a jeden po druhom cielene hádže do Bežca. Snaží sa ho trafiť z rôznych miest, pozícií.

Hlas Muža      Neskôr, ako deväťročný, som sa pobil s kamarátom o babu. Boxovali sme na sídlisku, v tráve, vedľa starého bojového lietadla z druhej svetovej vojny. Takmer každý deň sme sedeli v jeho pilotnej kabíne a rýpali nožíkmi do plexiskla pred sebou, v snahe urobiť dieru až na druhú stranu. Akoby sme tým mali objaviť nový svet. Nikdy sa nám to nepodarilo.

Rozdávali sme si údery z celej sily. Kamarát a ja. Pritom vôbec nešlo o to, komu sa viac páči Gabriela, ale o to, aby sme sa pobili. Nestihol som ju ani len pobozkať a poslala mi lístok so znením: Pre pár modrých očí, láska sa už končí. Dodnes jej detsky hovorím prvá láska. Keď som chcel, aby sa mi s ňou snívalo, myslel som na ňu, pokiaľ som nezaspal... Vydala sa za právnika. Už nikdy som ju nestretol. Len som o nej počul.

Muž berie posledné listy zo zdravotnej karty, krčí ich a hádže v snahe trafiť Bežca.

Hlas Muža      Môj lekár, pri prvej a ďalších preventívnych prehliadkach opakujúcich sa každým rokom posúdil moju identitu: Muž, normálne stavaný, žiadne abnormality.

MUŽ (stojí, stroho hľadí pred seba)  Normalita, štatistická, individuálna, ideálna, nie je len vlastnosť, ktorá sa zhoduje so vzorom a poznaním. Tak, ako abnormalita nie je len nenormálnosť, odchýlka alebo zvláštnosť.

(k divákom) Na základe definícii normality a nenormality fyzickej ako aj psychickej, by si človek mohol niekedy pripadať ako nedorobený alebo neschopný. Napriek tomu si myslím, že byť normálne nenormálny a nenormálne normálny je predsa len ľudské... Muž, normálne stavaný, žiadne abnormality. Ďakujem otec a mama za to, aký som.

Muž berie obal zo zdravotnej karty aj so zvyšným obsahom. Odchádza k smetnému košu a hádže obsah do koša. Smetný kôš berie do ruky. Zbiera pokrčené papiere zo zeme a hádže ich do koša.

Hlas Muža      Ako chlapec som najskôr chcel byť archeológom, neskôr hercom a prežiť tak stovky iných životov...Chvíľu som uvažoval, že pôjdem do kláštora, aby som mal od všetkých pokoj. Kamaráti namietali, že najskôr ma zbavia mužnosti...A tak som ďalej sníval o niečom, čo by ma urobilo výnimočným. Budem Džigolo. Aj keď som mal som slabú predstavu, čo to vlastne je, chvíľu ma to držalo.

MUŽ (stojí, stroho hľadí pred seba)    Džigolo. Plátený tanečník, spoločník, prostitút, milovník. Ponúka spoločnosť klientkám a klientom, doprovod, sexuálne služby za peniaze.

Hlas Muža      Dostal som občiansky. Konečne som nabral na dôležitosti. Aspoň mi to všetci tvrdili. S kamošmi sme si povedali, že sa opijeme...Potom vodičák na traktor a motorku. S kamošmi sme si povedali, že sa opijeme...Nový vodičák a s ním oprávnenie aj na osobné a nákladné auto...S kamošmi sme si povedali, že sa ...

Muž vyzbieral všetky papiere, kôš odložil na miesto. Zloží sako. Začína sa rozcvičovať.

MUŽ (k divákom)    Keď sme sa konečne opili z jablčného vína, v hlave mi dunelo ako v sude. V ten večer sa takmer každý z kamošov vyspal s opitým dievčaťom, ktoré sa mi páčilo a bol som tajne do nej zamilovaný. Nakoniec ma o panenstvo pripravila slobodná mamička. Musela mi pomôcť a podozrivo rýchlo som dosiahol vrchol.- Bola som prvá? - Niééé...Tajomný úsmev Mona Lízy prezradil, čo si myslí. - Mám doma dvojročného syna. Budete si rozumieť, - boli jej posledné slová. Nakoniec som si rozchody s krátkymi láskami obľúbil. Cítil som sa ako hrdina z filmového plátna.

(vážne) Už dávno nemám 20, 30, 40 a ani 50 rokov. Kognitívne procesy zaisťujúce samostatné, účelné konanie a myslenie už dávno ukončili môj vývin. Od osemnástich sa snažím byť sám sebou. Muž, normálne stavaný, žiadne abnormality...

Bežec prichádza k bráne atletického štadióna. Vyberá kartu, prikladá k turniketu, vchádza do priestoru štadiónu. Beží po atletickej dráhe štadióna č. 8. Muž beží s ním.

MUŽ (k divákom)    Atletický štadión. Vstupná karta číslo 12 skrývajúca v sebe základné údaje o svojom užívateľovi, ako aj ďalšie a ďalšie informácie vložené výrobcom o ktorých majiteľ karty vôbec nemusí vedieť.

Muž stále beží. Film skončil. Muž dobieha.

MUŽ - vchádza medzi divákov

(k divákom) Inak, medzi nami, keď ste vstupovali do budovy, vchádzali do tejto miestnosti/sály, nestretli ste psa? Malého, chlpatého Yorkshiráka. Volá sa Lucky. Nemusíte sa báť, Lucky nemá chlpy, ale vlasy. A tie nevypadávajú. Takže, aj keby sa vám otrel o nohavice alebo šaty, chlpy neuvidíte. To skôr chumáč prachu... Priznám sa, že niekedy Luckyho používam ako lapač na miesta, kde prachovkou nedočiahnem. Hodím tam loptičku a on pribehne nie len s ňou... Keby ste ho náhodou videli bežať za mnou, zakričte.

Muž krátko šprintuje.

Beh má pozitívne účinky na kardiovaskulárny systém, psychiku, metabolizmus, dýchaciu sústavu a je dokonca prospešný aj v tehotenstve... dobieha. Áno, v tehotenstve! Žena, ktorá porodí dieťa sa stáva matkou... Muž sa zamyslí. Mami, prepáč.

Prichádza k stolu, sadá si. Zapne webkameru. Obraz z webkamery je premietaný na plátno. V kamere vidieť detail tváre Muža. Muž pustí nahrávanie na kameru.

ROZHOVOR S MATKOU - ona môže za to, že som, existujem.

-  Ahoj, mami. Dnes si mi volala a nechala odkaz. Rada by si ma prišla pozrieť.

-  Ak sa dobre pamätám, na tvojej poslednej návšteve si mi nahnevaná tresla dvermi pred nosom a odišla. Nepáčilo sa ti, že v skrini mám bordel a neukladám si veci tak, ako si to ty predstavuješ, neumývam riad po sebe, len čo dojem a veľa iných vecí.

-  Myslím, že stále nie som ešte pripravený na tvoju návštevu.

-  Medzi nami, ten kľúč od môjho bytu, čo máš, je určený pre stav núdze. Nemala by si doň tajne chodiť, kontrolovať a zakaždým niečo upratovať!

-  (Krátky úsmev.) Mami, viem o každej tvojej "tajnej" návšteve. Dobre, napríklad, hodinky ti nechýbajú? Na chladničke...Pred dvoma dňami. Poznám ťa.

-  Áno, Klára si definitívne odniesla všetky svoje veci. Nie sú jej.

-  Stále nechápem, prečo si myslíš, že som bez nej stratený. Poznal som už v živote toľko žien.

-  OK. Možno si našla v skrini dámske tričko s nápisom forever, dámske nohavičky v spálni pod vankúšom... Áno, máš pravdu, tieto veci boli Klárine... Nechala mi ich na pamiatku alebo si ich zabudla? Už si nepamätám.

-  Dobre, dobre, ukradol som si jej ich. No a čo. Ako keby si ma nepoznala.

-  V poriadku, keď to chceš vedieť, odišla preto, lebo už som to s ňou jednoducho nevedel vydržať. Posledné týždne mi každý večer kládla divné otázky. Napríklad: Nevšimol si si nejaké zmeny? Zväčšujú sa mi prsia, trošku rastie zadoček. Stále viac mi chutí jesť, najradšej by som zbodla, všetko, čo vidím... A keďže ty si spúšťač toho, čo sa vo mne deje a máš ma rád takú, aká som, aspoň mi to vždy pri milovaní hovoríš, musíš ma zachrániť a zobrať si ma! (Krátka pauza.) Chápeš mami? Ja?

-  Nie je tehotná! Ešte to by mi chýbalo. V mojom veku? Povedala by mi to! Dohodli sme sa, že si vždy všetko povieme.

-  Viem, že ma máš rada. Nedokážem ti povedať, kedy sa znova stretneme.

-  Dobre ma počúvaj, tento odkaz ti nechávam preto, aby si vedela, že odchádzam. Bude to tak lepšie. Dlhšie sa ti neozvem a tak nevolaj, nepíš, nenechávaj odkazy. Budem v poriadku... Neboj sa... Ahoj... Aj ja ťa mám rád... A keďže máš kľúč od môjho bytu, občas môžeš prísť a skontrolovať ho.

-  Neboj, všetko bude OK.

Muž vypne nahrávanie, záznam hovoru uloží na pamäťovú kartu. Tú vyberie, vloží do obálky s nápisom: Mama. Vstáva.

ROZHOVOR S DIVÁKOM/DIVÁKMI – oni sú tu a ja tiež

Muž sa usmieva, vchádza medzi divákov, koketuje s nimi.

MUŽ    Ako sa cítite? Sedí sa vám pohodlne? Všetko je OK? Som rád, že ste prišli. Nemusím sa spoliehať na úžasne komplexný a dialogický kontakt pomocou video-chatu, bez energie osobnosti. Ak by som si totižto naplánoval online stretnutie, uvidel by som vás na displeji môjho počítača len ako orezaný obraz alebo torzo. Dlhé hodiny vopred by som musel hľadať aktivity ako vás zaujať, pre prípad, že by ste sa rozhodli vypnúť obraz a z mojich reproduktorov by znel len váš príjemný hlas.

(stojí, stroho hľadí pred seba) Slabý a tichý hlas je hlasom človeka, ktorý veľa premýšľa. Tenký a piskľavý hlas máva človek detsky naivný a nie celkom úprimný. Silný a hrubý hlas je prejavom človeka siláckeho, ktorý ma často viac rečí ako skutkov.

(zamyslí sa) Muž, ktorý veľa hovorí, snaží sa odpútať pozornosť, zvyčajne od svojich vlastných problémov. Môj prípad to rozhodne nie je... Je vás tu... (Prvé sčítanie divákov.) Po tohto pána 18.

Muž vyberá z vrecka kartičky.

Rád sa stretávam s ľuďmi. S pozoruhodnými ľuďmi ako ste vy... Máte radi kartičky, doklady, preukazy? Ja už nie. Ale väčšina ľudí tvrdí, že áno. Má z nich mnohé výhody. Ďalší si na ne jednoducho zvykli. Určite niektoré z nich máte aj teraz pri sebe. Najmä tí, čo ste prišli autom. Viacerí z nás ich nosíme pri sebe toľko, že nám nestačí peňaženka a museli sme si kúpiť špeciálne puzdro. Tí zručnejší ich majú nascenované do mobilu. Koľko ich v tejto chvíli máte pri sebe napríklad vy pani, pane a vy?

Muž počúva odpovede. Pri poslednom sa pozastaví. Máte príjemný hlas... prirovnanie k typológii členenia ľudí podľa hlasu.

Ja mám v tejto chvíli v mojej ruke 12 kartičiek. Doniesol som si ich špeciálne kvôli vám.

Sám som si nikdy neuvedomoval ich presný význam. Až včera večer bola v televízii jedna relácia. Po jej odvysielaní som zozbieral všetky kartičky, doklady, preukazy, ktoré som v byte našiel. Zistil som, že mám 71 digitálnych identít.Wou. Štatisticky žijem... Veď to je presne to, čo dnes ľudí, spoločnosť, úradníkov, obchodníkov najviac zaujíma. Digitálna identita sa stala našim druhým ja. Ich použitie je jednoduché. Zoberiem kartičku, odovzdám informácie, schovám. Neviem, či si to uvedomujete, ale stali sme sa dobrovoľnými informátormi, donášačmi sami na seba.

Vy, mladý pane, koľko si myslíte, že máte v tejto chvíli digitálnych identít? Koľkokrát ste dnes poskytli informácií o sebe? A vy, pani? - Máte príjemný hlas... prirovnanie k typológii členenia ľudí podľa hlasu.

Napríklad, taký občiansky preukaz. Tvrdia, že najdôležitejší zo všetkých dokladov je občiansky preukaz... Slovenská republika. Číslo: HE123456. Opálený Andrej, Žilina, Janka Kráľa 31/3. (Hľadí na fotku na občianskom preukaze.) Zvláštna podoba mojej tváre. Všimli ste si? Vyzerám ako trestanec a pritom v skutočnosti som celkom milý. Čo poviete? Spoznali by ste ma? Je niekto z vás spokojný so svojou fotkou na občianskom preukaze? A koho to dnes zaujíma? (Krátka pauza.)

A nie je to len fotka, čo ma znepokojuje zakaždým, keď ho zoberiem do ruky. Napríklad toto číslo neviem čo znamená a pritom je na mojom preukaze. Elektronický podpis, ktorý som dal dobrovoľne, rovnako ako otlačok prsta. Elektronický čip, ktorý skrýva údaje o mne. Koľko ich tam vložili? A hlavne ktoré? Tvrdia, že v rozsahu a za podmienok ustanovených osobitným predpisom, ktorého dodržanie si môžem overiť na okresnom riaditeľstve Policajného zboru. Neviem, kto by mal na to čas a nakoniec, či sa im dá veriť.

Muž ohýba občiansky preukaz v ruke, obzerá z oboch strán.

(vážne, cynicky až z odporom) Ako môže byť obyčajný plast, polyester alebo polykarbonát a čip z polovodičov pre mňa taký dôležitý? Niečo farebné, vraj transparentné, s metalickým alebo trblietavým povrchom, číslom, kódom, logom... Ako môže byť pre mňa existenčne dôležité niečo, k čomu nič necítim? Čoho som bol dlhé roky sluha?

Muž chvíľu hľadí na občiansky preukaz a potom ho hodí rozhodne do koša.Opäť je bližšie k slobode. Rozlúčil sa s ďalším symbolom identity. Zdvihne kôš a krátkym gestom ponúkne divákom.

Cítite to aj vy tak? Nie? Nevadí, možno neskôr. O pár rokov.

Muž odloží kôš, prichádza k prvému z divákovi. Je uvoľnený, milý, komunikatívny.

(druhé sčítanie divákov) Je vás tu 34. So mnou 35. Radšej ako digitálnu identitu mám rád osobné stretnutia. Hľadieť si do tváre, vzájomne sa spoznávať. (S úsmevom hľadí na diváka/diváčku.) Máte podobnú špičku nosa ako ja. Dokonca celý nos. Čo vy na to? Neveríte? Prosím. Máte takú možnosť voľby. Ale na to, aby sme zistili, či to je pravda, museli by sme sa o tom presvedčiť, viac sa spoznať. Skúste sa dotknúť môjho nosa a ja zase vášho. Súhlasíte? Máte pravdu, lepšie bude, keď sa dotkneme každý toho svojho. OK. Ja vám poviem niečo o tom mojom a vy o vašom.

No, ten môj je mäkký, teplý, ohybný, príjemný na dotyk. Dokážem ním krčiť, keď mi niečo nevonia a naopak sa rozšíri, keď mi niečo neskutočne vonia.

A teraz vy... (Muž pozorne počúva diváka/diváčku.)

(úsmev) Máme ich podobné. Aj napriek niektorým odlišnostiam. Máme predsa spoločných predkov Homo sapiens. Nechcete si ich vymeniť? Absurdné, ja viem. Nemusíte sa báť. Urobíme dohodu. Vy si pokojne ďalej noste ten svoj a ja ten môj. Budeme sa tváriť, že každý z nás je spokojný. Že sme za ne vďační matke prírode. Súhlasíte? Nakoniec, dlhé hodiny stáť s cudzím nosom pred zrkadlom a zvykať si naň by mohlo byť náročné na psychiku. Nie každý to zvládne... Aj keď, plastika dnes má neskutočné možnosti a dokáže zdanlivo napraviť to, čo príroda napáchala. Dokonca ľudia sa po nej tvária ako spokojní. Ale, predsa len - cudzí nos?

(zamyslí sa, prichádza k diváčke) Môžem sa vám zdôveriť? Teraz, keď sa už trochu poznáme? Nikdy v živote som nič z koša nevybral. Aj keď som to tam sám zahodil. Nedokážem to.

(ROZHOVOR S) LUCKYM

Muž prichádza k stolu, púšťa záznam behu Bežca na štadióne. Muž beží spolu s ním.

MUŽ (s úsmevom)    Lucky? Lucky si tu? Počujem ťa! Lucky, ukáž sa. Viem, že si tu, vylez! Nebudem ťa tu naháňať ako malého. Skutočne by si mal prestať. Vieš, že nie vždy mám náladu na tvoje žarty...Párkrát si ma v živote naštval, to hej. Prvýkrát ako šteňa. Kúpil som ťa a ty si sa na prvej prechádzke vyváľal celý v nejakej zdochline. Musel som ťa hodinu drhnúť vo vani ako.... Nevieš, načo ti asi boli maskovacie pachy v mojom byte? Hovorím to preto, nech to všetci vedia, čo by ich čakalo, keby sa na teba ulakomili.

Neboj sa, všetko bude v poriadku.

Muž krátko a vysiľujúco beží, šprintuje. Vypne záznam behu.

ROZHOVOR S BANKOMATOM

MUŽ (podíde k náhodnej diváčke) Aké ste mali dnes ráno? (Krátka pauza.) Vstávalo sa vám dobre? (Krátka pauza.) Moje bolo veľmi zvláštne.

(vyberá z vrecka kartičku) Ďalšia kartička, ktorá sa tvári tak dôležito.

Pani, môžem vás o niečo požiadať? Dám vám papierik a vy budete so mnou viesť dialóg. Budete niečo ako umelá inteligencia uložená v bankomate. Dnes ráno som totižto prvýkrát v živote celkom vážne viedol rozhovor s bankomatom neďaleko miesta, kde bývam. Je to OK? Z papiera prečítate repliky tak, ako idú v poradí jedna za druhou.

(Muž vyberá papierik z vrecka a podáva ho diváčke) Máte ich vyznačené. Ďakujem.

MUŽ   6:oo Stojím pred bankomatom. Jazyk slovenský. Zabudol som PIN. Čo s tým?

DIVÁČKA    V dnešnom uponáhľanom svete je úplne normálne, keď niekto zabudne štvorciferný kód od svojej karty.

MUŽ    Ako mi pomôžeš?

DIVÁČKA    Váš PIN kód z bezpečnostných dôvodov nepoznáme.

MUŽ    To je dobré. Priznávam sa, že som si ho napísal na papier... Ale, keďže mi poradili, aby som papierik s číslom nenechával v blízkosti karty, nenosil v dokladoch so sebou, dobre schoval v byte pred cudzími, urobil som to. A teraz ani ja neviem, kde je.

DIVÁČKA    Ak ho neviete, neostáva vám nič iné, iba ho zadať 3x nesprávne.

MUŽ    No, to asi nebude problém.

DIVÁČKA    Čím si kartu zablokujete.

MUŽ    OK, mám tri pokusy. Jeden, dva, tri.

DIVÁČKA    Vaša karta bola zablokovaná. Žiaden strach. O odblokovanie nesprávne zadaného PIN kódu môže požiadať majiteľ karty na infolinke klientského centra. Následne karta bude odblokovaná. Do 15 minút je potrebné použiť kartu cez bankomat. Zadaním správneho PIN kódu zabezpečíte odblokovanie čipovej karty.

MUŽ (ironicky)   Aj keď  PIN kód stále neviem? Umelá inteligencia zostala ticho.

(stojí, stroho hľadí pred seba) Vo svete, kde je každý deň technologicky nabitý, mali by sme byť pánmi, nie sluhami našich vlastných vynálezov.

Muž zoberie kôš a položí ho pred seba a divákov. Bankomatnú kartu hádže do koša.

Teda mojich nie. Ja by som už také nič nevynašiel.

Z vreciek vyťahuje ďalšie kartičky a postupne ich hádže do koša. Kôš zdvihne a ponúkne divákom hodiť niečo do neho.

(k diváčke) Máte unavené oči. Nechcete zahodiť svoju bankomatnú kartu do koša? Nie? Skôr, či neskôr vám ju zožerie bankomat a vy budete nadávať. Tak predsa len nie?

(stojí, stroho hľadí pred seba) Ak chcete únavu očí zakamuflovať, cvičte 3x do týždňa očnú gymnastiku. Prikryte si oči prstami a jemne pritlačte na viečka. Rátajte do 15. 3x zopakujte.

Muž položí smetný kôš na zem. Náznakovo beží.

MUŽ

6:15 Po neúspešnej komunikácii s automatom som pribehol k autu. Nenaštartoval som ho ani na piaty pokus.

6:2o zavolal som do servisu. Sľúbili, že prídu do desiatich minút.

6:3o vymenili batériu. Naštartoval som na prvýkrát. Aké jednoduché.

6:45 zaparkoval som auto pred budovou firmy. Ako som utekal cez parkovisko, vďaka mojej šikovnosti, kľúče od auta mi padli do šachty. Keď som ich chcel vytiahnuť, vypadli mi aj kľúče od bytu a pre istotu aj peňaženka a takmer všetko, čo v nej bolo.

7:oo som vbehol do kancelárie. Spotený sa oprel o stôl. Neviem, na čo som sa ráno sprchoval. Na stole ma čakal odkaz od šéfa: Potrebujem vás. Ráno ten čas neskutočne rýchlo letí. (Muž dobieha.)

ROZHOVOR SO ŠÉFOM

-  7: 15

ŠÉF    Otvorte balík a jeho obsah dajte na stôl. Oslovil ma šéf, len čo som sa objavil vo dverách.

-  Samozrejme. Na každej z jeho stien bol veľký nápis: FRAGILE - krehké.

ŠÉF    Boli ste už v Afrike?

- Ešte nie. Ale letel som nad ňou, len som akosi zabudol vystúpiť... No a jediné zviera, ktoré som z tej výšky rozoznal z okna lietadla, bol slon.

ŠÉF    ... a doma máte malého porcelánového sloníka, ktorého ste kúpili na letisku vo Viedni. Mám pravdu?

-  Konečne sa mi z bublinkovej fólie podarilo vyslobodiť veľkého tmavého slona.

ŠÉF    O-pa-tr-ne, so strachom hľadel šéf na ebenáča v mojich rukách. O-pa-tr-ne (prehltne naprázdno), prosím (plytko predýchava). Poslali mi ho z Afriky. Nalial si koňak a lupol na ex. Ja, ja sám by som to nedokázal. Triasli by sa mi ruky. Druhý koňačik. To viete, nervy.

-  Uvoľnil si uzol na viazanke. Úžasná prácička. Kam ho mám položiť?

ŠÉF    Tam!

-  Ukázal na stolík pri firemnom krbe. Na ňom už stáli ďalšie štyri slony. Každý z nich bol o niečo menší, ako ten v mojich rukách.

ŠÉF    Mám rád stádo. Občas som jeho súčasťou. Chápete? Môžem kričať čo chcem a pritom som v anonymite. Medzi nami, pomáha mi to v terapii. Mal by si to raz vyskúšať! Inak som šéf. A zároveň som jeden z nich. Chápeš? Šéf a zároveň jeden z nich. Chápeš?

-   Prvýkrát mi tykal. Je to nádherný pocit, ak na vás nadriadený hľadí s dôverou, že tušíte o čom hovorí... Tretí koňak. Napätie zmizlo.

ŠÉF    Čo dávaš žrať tomu svojmu sloníkovi, ha, ha, ha?

-   Slona som opatrne položil na sklenenú tabuľu stola a otočil sa k šéfovi, pripravený odpovedať. Ebenáč za mojím chrbtom sa zatiaľ pomaly zvláštne naklonil, kontaktoval ostatných a spolu, ako jedna družina, jediným úderom rozbili sklenenú tabuľu pod sebou. Ocitli sa na zemi v objatí črepín. Čas sa zastavil.

ŠÉF    Von! Von. Voóóón! Kurva.

- Nervózne si nalieval koňak do chvejúceho sa pohára v ruke. Dolieval - prelieval, súčasne dolieval a prelieval. Slintal.

ŠÉF    Kua, kua, kua, ...

-  Bol čas opustiť kanceláriu. Richterova stupnica dosiahla vrchol. Praskanie bublinkovej fólie by v tomto momente nepôsobilo terapeuticky.

ŠÉF    O deviatej máme poradu! Neopovážte sa ako vždy meškať!

-  Vstupujúc do výťahu som si spomenul. Na každej veľkej nohe ebenáča bol štítok s QR kódom... Ukrytá identita ebenáčov.

ROZHOVOR S KOLEGYŇOU

- 10, 30  zo spomínanej porady som sa viezol s kolegyňou vo výťahu. Aj keby v ňom bolo ďalších dvadsať žien, vedel by som, že jednou z nich je ona. Vždy nádherne voňala.

-  (stojí, stroho hľadí pred seba) Jedna z nobelových cien bola udelená za objav génov kódujúcich receptory na vnímanie pachov a vôní.

KOLEGYŇA    Zvyknú dávať dva chlebíky na hlavu. Neviem, prečo sa tebe neušli. Pohádal si sa so šéfom?

-  Myslím, že sú v tom choboty.

KOLEGYŇA    Aké choboty? Výťah zastal. Dvere sa otvorili. Vystúpil som.

-  Cítil som jej pohľad. Šibrinkovala ním dosť nízko. Po mojom zadku. Pekne z jednej polovičky na druhú. Ľavá – pravá. Pravá-ľavá. Ľavá-pravá. Ženy to vraj robia často, aj keď sa za to hanbia. Musím vydržať.

-  Čo tam hore robíte s tým výťahom?

-  Vystúpila. Dvere výťahu sa zavreli. Srdce mi búšilo, ruky sa potili.

KOLEGYŇA    Ešte sa ma chceš niečo spýtať? Pozri sa mi do očí, keď sa s tebou rozprávam. Aj vpredu niečo máš.

-  Vtipné. Dobre vedela, že som myslel na sex, čo sme spolu mali dvakrát v kuchynke, dvakrát krát tri v sklade, potom vo výťahu, počas večierka na balkóne a pri odchode na schodoch. Potvora, dokonale pozná moje slabé miesta. Stačilo jej niekoľko dní po tom, ako som sa rozišiel s Klárou. Vôňa a hebkosť jej kože ma zlomili.

KOLEGYŇA    Nič si z toho nerob. Chlebíky na porade mi boli vždy ukradnuté. Neznášam ich od vtedy, ako Igor nastúpil do funkcie. Ale vždy sa premôžem a zožeriem ich, lebo sú moje. A potom zvraciam. Teraz idem do kuchynky a dám si vodku. A potom ešte jednu. A budem OK. Nejdeš so mnou? Neboj sa. Po porade nikdy nedávajú fúkať. A zvracať si ma už videl. Dobre, tak prídi o pol hoďku. Už budem v pripravená. Ďakujem za pero.

- Prehodila zrzavo zvodným hlasom, otočila sa a zamierila do svojej kancelárie.

KOLEGYŇA    Pri-pra-ve-ná. Ty môj džigolo? Kabelku previezla po viedenskom kole a zmizla v kancelárii.

-  Problém. Džigolo je vždy nad vecou a ja...?

- (stojí, stroho hľadí pred seba) Aj keď vedci zistili, že mozog muža je o niečo väčší ako ženy, nemá to vplyv na kvalitu myslenia. Jedna sexuologička napísala: Všetko, na čo myslíme súvisí v konečnom dôsledku s párovaním.

-  (k divákom) Takmer každý v sebe nosíme niektoré nesplnené sny z mladosti a aj keď sa s nimi ako dospelí už dávno nezhodujeme, nechávame ich driemať vo vnútri a oni za odmenu občas sa pokúšajú zneistiť nás... O hodinu som bol džigolo. Robil som jej spoločníka, plnil si nesplnené sny z detstva.

-  (k divákom) Máte aj vy nenaplnený sen zo svojho detstva?... Keby len z detstva. Za život sa nám ich nazbiera... Možno dnes je čas splniť si aspoň jeden z nich... Nevieme, ako bude zajtra. Mať ten úžasný pocit, že niečo ďalšie už nevláčim zo sebou.

MUŽ

13,oo bez dlhého premýšľania som dal v práci výpoveď. Je takmer isté, že keď sa šéf na vás naserie, neprežijete.

14,3o kolegyňa po intímnej chvíľke v sklade, začala uvažovať nad tým, že by sa ku mne nasťahovala. Určite by mi chcela začať variť, robiť poriadok v skrini. Ale ja v skrini mám poriadok! Rozišiel som sa s ňou. Otec by povedal: Bola pre teba príliš dobrá, synu. Možno by mal opäť pravdu.

15:oo som zamkol kanceláriu. Kľúče odovzdal na vrátnici. Vo vrecku som našiel 5 euro.

15:3o Som si sadol za okrúhli stôl v kaviarni na námestí, objednal si Írsky smotanový čaj s mliekom. Neďaleko mňa sedeli dve dámy z ktorých jedna takmer celý čas držala v ruke šálku s kávou a vysvetľovala niečo tej oproti... Pozdravil som ich. Na chvíľu zmĺkli, no potom pokračovali v rozhovore.

ROZHOVOR/MONOLÓG V KAVIARNI

-  Neuveríš, včera som stretla takého jedného zaujímavého típka. Mal na sebe oblečené sako, retro a cez plece prehodenú koženú tašku.

-  Do paroma, obliala som sa kávou... Takmer každý deň sa oblejem kávou. Chápeš?

-  Bol vyšší ako ja. Mal holú hlavu, ale bolo vidieť, že mu na nej rastú vlasy. Mal veľké kúty, takže ako som kráčala oproti nemu, vyzeral ako holohlavý. Tvár mal súmernú. A tie oči... Naše pohľady sa na zlomok sekundy stretli. Krásne modré oči...

-  Neviem, čo urobím s tým fľakom. Asi mi to nezíde.

-  Inak, neskutočne sa podobal na niektorého z tých známych hercov,... alebo spevákov? Vieš ten... nemôžem si spomenúť... Ľudia niekedy na internete alebo v televízii vyzerajú inak ako v skutočnosti.

-  Do riti, do riti, do riti. Druhýkrát som sa obliala. Som normálna? Toto už nikto nevyperie. Keď prídem domov, vyhodím ho do koša.

-  Počúvaj, čo ak to bol jeden z tých známych hercov o ktorých sme sa nedávno rozprávali. Teraz je v našom meste a točia nový film. Nevadí. Zajtra pôjdem tou istou ulicou a stretnem ho... Vieš čo? Odfotím si ho. Mám nový mobil. Robí perfektné fotky, tak prečo to nevyužiť. Samozrejme tak, aby to nespozoroval. Nie som sprostá. A spoznáš ho. Uvidíš!

MUŽ   Dáma, sediaca na káve si doma spomenula. Uvidela moju fotku na facebooku. Bol som to ja o kom rozprávala. Mala ma ako priateľa. Posledné dni mi písala a čakala, či to lajknem alebo aspoň odpoviem. Dokonca sa mi v slabej chvíli priznala, že som jej sympatický, páčim sa jej a snívalo sa jej so mnou. No keď ma uvidela v skutočnosti, nespoznala ma.

Stále viac som si pripadal stratený a v sebe niesol ten pocit samoty a tak som rušil facebook, Instagram, Messenger, odpojil internet. Sociálne siete kradnú identitu. Zvyšujú pravdepodobnosť depresií, prežívania úzkostí.

Vekom sa stráca schopnosť byť silný, rozhodný, odolávať...

Muž sa zamyslí. Prichádza k stolu, sadá si. Zapne webkameru. Obraz z webkamery je premietaný na plátno. V kamere vidieť detail tváre Muža. Muž pustí nahrávanie na kameru.

ROZHOVOR S OTCOM

-  Ahoj, otec...Prepáč. Volal si a pýtal sa, či je Klára doma.

-  Odišla. Už som ti to viackrát spomínal.

-  Máš pravdu, bola príliš dobrá pre mňa. Inak, to hovoríš o každej mojej bývalke.

-  Vedel som, že sa ti páči. Dokázal si na ňu civieť dlhé minúty a vôbec ti nevadilo, že si to všimla aj mama.

-  Nikdy som nebol neverný. Opakuješ to stále dookola, tak raz tomu budem musieť uveriť.

-  Môžeš spokojne spávať. Nerozišiel som sa s ňou kvôli tebe.

-  A kávu ti nabudúce urobím ja, tvoj syn.

-  Nehovor jej žbrnda, otec? Pijem ju už od vysokej a ... stále žijem!

-  Nie, Klára nie je doma. Nič sa nezmenilo za tú chvíľu. Jednoducho si zbalila veci a odišla. Už je to niekoľko týždňov. Stále si opakuj: Klára už nie. Klára už nie je. Klára už nie je. Zmier sa s tým! Pozri, každý máme svoje problémy.

-  Nie, Klára nie je doma.

-  Otec, nehovorím ti to isté, nie som pomätený, nemýlim sa, nedávam divné otázky a už vôbec sa nechcem podobať na tvojho otca pred smrťou. Nič po Vás oboch nededím!.. Nezomieram, do riti...

-  Chcem len, aby niekto chápal aj mňa.

-  Prepáč. Viem, že si chorý.

-  OK. Otec, teraz ma pozorne počúvaj. Tento odkaz ti nechávam preto, aby si vedel, že odchádzam. Bude to tak lepšie. Nebudeš ma vidieť niekoľko týždňov, možno mesiacov. Keď sa vrátim, večer si zahráme spolu šach. Ty vyhráš a spustíš hurónsky rev. Zobudíš mamu, tá príde a vynadá ti do všetkých zvieratiek. A ty sa len budeš spokojne usmievať.

-  Ešte niečo, otec, Luckyho som nezabil. Ver mi. Skús si to zapamätať. Prosím.

-  Nie, Klára sa ešte nevrátila.

-  Všetko bude OK.

Muž záznam z nahrávania uloží na pamäťovú kartu a dáva ju do obálky s názvom: Otec.

LUCKY

MUŽ   Lucky? Si tu? Prepáč, budeš musieť ísť. Muž zatvára oči.

Prepáč Lucky... Opäť, ako každý deň, ťa držím v náručí. Bol si vážne chorý a ty to vieš. Injekcia a tabletky od lekára neúčinkovali. Pri každom výdychu si kašlal a ja som trpel s tebou.

Cítim ako zaspávaš a srdce ti pomaly prestáva byť. Opäť znova odchádzaš. Ty, ktorý si mi celý svoj život bol verný, oddaný a veril si, že sa o teba postarám. Chcem, aby to bolo dnes naposledy, Lucky. Musíš odísť!

MUŽ (k divákom)   Som rád, že dnešný deň pomaly končí.

Muž prichádza k stolu, odkladá smetný kôš, púšťa záznam SMS komunikácie so sestrou. Vyzlieka sa. Veci precízne ukladá na stoličku. Nechce si zo sebou nič odniesť.

ROZHOVOR ZO SESTROU - dialóg prebieha formou SMS na obrazovke

-  Čau. Som nasratá.

-  Vieš koľko je hodín, segra?

-  Ten blbec vedľa mňa chrápe.

-  Upchaj mu nos alebo polož vankúš na hlavu.

-  Neznášam chrápanie.

-  Pred svadbou si s ním nespala?

-  Čo ti do riti na mne vadí.

-  Nič. Si moja sestra.

-  Skutočne?

-  Inak, odsťahoval sa sused.

-   Ten fešák?

-  Áno, ten.

-  Aspoň vidíš, aký mám drbnutý deň.

-  Mi hovor.

-  Si sprostý egoista. Vieš to?

-  Ja? Myslel som, že vydaté nevyliezajú z brlohu.

-  Radšej nemysli. Som žena. V noci mi takéto veci nehovor. Noc je depresívna.

-  Ja viem.

-  Drbne ma.

-  OK. Nič som ti nepovedal. Zabudni. Možno bol na chlapov.

-  Prestaň. Videla som ho bozkávať. Keby si sa nerozišiel s Klárou, porozprávali by sme sa spolu.

-  A čo si myslíš, že robíme?

-  Nie, nie, nie! S tým na mňa nechoď.

-  Som tvoj brat.

-  Si muž! Chápeš?

-  Nie! Odchádzam.

-  Odchádžaš?

-  Nemôžem za to.

-  Rozlúčil si sa s Luckym?

-  Áno.

-  Na ako dlho?

-  ...

-  Keď sa vrátiš, ozvi sa.

-  ...

-  Dávaj na seba pozor, brácho. Mám ťa rada.

-  OK.

Muž stále beží a čaká. Beží a čaká. Beží a čaká. Beží a čaká... Postupne spomaľuje až zastane. Hľadí na divákov.

MUŽ (k divákom) Ďakujem. Odchádza.

K O N I E C