Lucia a strašidlá
Príbeh Lucie, ktorá dostala od starých rodičov ako dar opustený dom na okraji mesta aj s jeho obyvateľmi.
Lucia sa v jeden podvečer sa rozhodne dom navštíviť. Stretáva v ňom milé strašidlá, ktoré jej návštevou nie sú nadšené. A keďže Lucia je nebojácne dievča, nemá najmenší problém porozprávať sa s nimi. Či sa dohodnú na priateľstve alebo nie, nechajte sa prekvapiť.
(starší žiaci)
Osoby:
Lucia
Lili, milé štrašidielo, veselé, stále sa smeje
Ajka, milé strašidlo, túži po tom, aby sa ho všetci báli
Šemi, milé strašidlo, cíti sa nepochopené, dáma, skrytý vodca
Lucia a strašidlá
Úvod
V miestnosti je tma. Hrá tajomná hudba. Vchádzajú diváci.
Lucia sedí v ústraní na javisku a píše si do denníčka. Na stenu sú pomocou projektora postupne premietané jej zápisky.
Lili, Ajka a Šemi, strašidlá, stoja na javisku chrbtom divákom a čítajú premietané zápisky.
Lucia si vpisuje do denníka: Michal sa ma dnes v škole opýtal, či mám strach. Zasmiala som sa. Strach? A z čoho? Vraj z odpovede z hocijakého predmetu. A potom doma. Či nepočujem večer zvuky, keď sama spím v izbe. Trochu mám strach z mami. Čo urobí, keď zistí, že v škole som dostala zlú známku. Nemám strach, povedala som mu. Bol by aj pokračoval, ale otočila som sa a ponáhľala sa do triedy. Rozprával to tak zaujato, akoby ON strach mal, ale nechcel sa priznať.
Premietanie končí. Strašidlá Ajka, Lili a Šemi ožijú.
Ajka.: Kde bolo, tam bolo ...
Lili: No predsa, nič nebolo. Zasmeje sa.
Šemi.: Ako to, že nič. Veď ak by sme pripustili, že nič nebolo by..., neboli by ste ani vy, ani ja. Ja?... Ja? Ja?! Nebola by som ja?
Ajka, Lili: Nebola by si...
Šemi je zahĺbená do svojho monológu. Lili a Ajka sa zakrádajú k Šemi a vystrašia ju.
Šemi: Robí vám to dobre?
Lili: Strašne.
Ajka.: Chytí Lili aj Šemi pod pazuchu. Urobme tmu. Prosebne zopne ruky. Urobme tmu.
Lili: Raduje sa. Nóóó. Som za,
Zostane tma. Hrá tajomná hudba. Dievčatá sa rozostavia po javisku. Rosvieteným svetlom z bateriek, postupne nasvecujú časti svojho tela, tváre. Jedna má červené, druhá biele a tretia modré svetlo. Baví ich sleedovať svoje tiene.
Šemi z ničoho nič prestane a zostane stáť. Svetlo sa rozsvieti. Hudba stíchne.
Ajka: Nahnevane. Šemi, čo blbneš.
Lili: Nebaví ju to. Mám pravdu?
Šemi: Je to nuda. Dvadsať rokov. Koho vlastne strašíme? Veď tu nikto mimo nás nie je.
Lili: Položí ruku na plece Šemi. Skutočne?
Ajka: Položí ruku na druhé plece Šemi. Skutočne?
Ozve sa klopanie. Odbehnú na druhú stranu. Tváre im zvážnejú. Ozve sa druhé klopanie. Sú ešte nervóznejšie. Ticho. S odľahčením si vydýchnu.
Lili: Nuda?
Ozve sa vrznutie dverí. Strašidlá otočia hlavy k dverám a čakajú.
Na scénu vchádza Lucia. Vchádza do miestnosti v ktorej sa ocitá prvýkrát v živote. Rozhliada sa. Všade je ticho. Ozve sa telefón. Lucia sa preľakne.
Lucia: Fuj, ale som sa zľakla. Šibe ti? Povedala som, že zavolám. Ja neviem, som tu prvýkrát. Nič tu poriadne nevidím.
Lucia sa sústredí na telefonovanie a prechádza sa do kruhu okolo sediacich strašidiel. V jednom momente takmer vrazí na fiktívneho chodca, ktorého pričarovala Lili.
Lucia: Prepáčte pane. Nevidela som vás. Naozaj mi to je ľúto.
Nechápavo sa obzerá okolo seba.
Lucia: Je tu niekto?
Lili si zakryje prstami oči.
Lili.: Nikto. Nikoho nevidíš.
Lucia pokračuje v telefonovaní.
Lucia: Predstav si, skoro som sa zrazila s jedným chlapom a keď som sa s ním začala rozprávať, zmizol. To je sila.
Ako Lucia kráča ďalej, uvedomí si, že do niečoho vstúpila. Žuvačku pričarovala Ajka. Pomaly dvíha nohu a vonia.
Ajka: Fúúúj.
Lucia: Prekvapene. Ja som vás počula.
Ajka si zakryje uši.
Ajka: Nič si nepočula.
Lucia: Halóóó. Nakoniec, mne to môže byť jedno.
Lucia mávne rukou. Niečo vidí v diaľke na zemi. Vykročí.
Šemi: Výsmešne. Jéééj. Tá je krásna.
Lucia: Ale no tak. Mne sa páči. Náhodou, je pekná.
Šemi: Nechaj ju tam.
Lucia: Zdvihne kosť zo zeme. Ja som vedela, že tu niekto je. Povedz ešte niečo.
Šemi: So zakrytými ústami. Nepoviem. Nič som nepovedala.
Ajka: Nič si nepočula.
Lili: Nič si nevidela.
Lili, Ajka a Šemi si medzi sebou diskutujú v nezrozumiteľnej reči.
Lucia ich sleduje.
Lucia: No jasné. Vedela som, že tu musí niekto bývať. Ukáže na nich kosťou.
Lili, Ajka a Šemi uprene hľadia na kosť.
Lucia: Tri opice. Nevidela, nepočula, nič nepovedala.
Lili, Ajka a Šemi súčasne: Udivene. My?
Uprene stále hľadia na kosť, ktorou Lucia pohybuje. Lucia si to všimne.
Lucia: Chcete ju? Vystrie ruku s kosťou smerom k nim.
Dievčatá sa usmievajú sa a pozerajú na ňu. Lucia im hodí kosť.
Lili, Ajka a Šemi sa bijú o kosť.
Lucia si sadá a ďalej vpisuje do zápisníka. Text je opäť premietaný projekciou na stenu. Lili, Ajka a Šemi pozorujú Luciu. Tajomná hudba.
Lucia si vpisuje do denníka: Na internete som našla vysvetlenie, čo je strach. Strach je emócia, ktorá vzniká ako reakcia na hroziace nebezpečie. Michal s tým nedá pokoj. Každú prestávku ma čaká a chce sa rozprávať. Musím sa pred ním skrývať. Nemožné. Vrchol bol, keď mi povedal, že sa mu páčim. Mal by si nájsť babu, lebo sa z toho zblázni. Mňa už nebaví počúvať ho.
Tajomná hudba stíchne. Lili, Ajka a Šemi vstanú, prechádzajú sa po javisku a komentujú Luciine zápisky: Bla, bla, bla bla.
Lucia: Správate sa ako malé decká.
Lili: Môžeme si to dovoliť.
Šemi: Máme tristo rokov a pozri ako dobre vyzeráme?
Lucia: Prekvapene. Tristo rokov? Zoberiem si vás na písomku z dejepisu. Budete mi našepkávať.
Lili, Ajka a Šemi podídu k Lucii.
Šemi: Čo tu robíš?
Lili: Čo tu robíš?
Ajka: Toto je náš dom.
Lili: Toto je náš dom.
Lili, Ajka a Šemi: Náš dom!
Lucia: Nebola by som si taká istá.
Šemi: A čo hovoríš na toho pána, čo tu býva s nami?
Lucia: No čo už. Aspoň tu nebudeme sami.
Ajka: Ako to myslíš?
Lucia: Ak chce zostať, je vítaný. Ale ak by náhodou odišiel, nič sa nestane.
Lili: Nevadí ti, že ty si ho nikdy nevidela?
Lucia: Zbytočne sa snažíte. Ja nemám strach ani z vás, ani z tých, čo ich nevidím.
Ja sa vás nebojím. Väčšie strašidlá ako ste vy už nemôžu byť.
Lili, Ajka a Šemi podídu na kraj javiska, smerom k divákom.
Meditačná hudba.
Lili, Ajka a Šemi spolu: Vážený diváci, máte nepríjemný pocit? Pauza. Obzrite sa doľava.
Šemi: Na čo čakáte, doľava. Tak kukám doľava, nie?
Lili, Ajka a Šemi spolu: A teraz doprava.
Lili: Všetci. Povedla som doprava. Viete, čo je pravá ruka? Ako hotentóti.
Lili, Ajka a Šemi spolu: Pozrite sa pod stoličku.
Ajka: Pod stoličku. Nie na mňa!
Lili, Ajka a Šemi spolu: Nepozrite sa hore.
Šemi: Niektorí asi dobre nepočuli. Nekukám hore.
Lili, Ajka a Šemi spolu: A teraz sa pozrite do tváre susedovi. Pauza. Nehanbite sa. Pauza.
Pekne do očíííí. Pauza. Tešte sa. Pauza. Čo vidíte? Pauza. Strašidlóóó.
Lili, Ajka a Šemi sa spolu smejú a zabávajú na divákoch.
Lucia: No dobre. Dosiahli ste, čo ste chceli. Začínate ma nudiť. Spokojné?
Lucia odchádza. Dievčatá sa tešia. Ale skôr ako odíde, zastane, otočí sa.
Lucia: Ale zajtra prídem znova. Tento dom mi totižto darovali starí rodičia.
Lili, Ajka a Šemi zdúpnejú: Prečóóó...
Lucia si sadne a pokračuje v písaní do denníka: Hurá. Prišla som na to, že sa aj ja bojím. Mám strach. Bojím sa o mamu, otca, sestru... Mám strach o Rikiho. To je náš pes. Už sme jedného mali a museli sme ho utratiť. Veľmi trápil. Keď v spánku umieral, držala som ho na rukách. Bol taký bezmocný a oddaný svojmu osudu. Celý život veril, že sa o neho postarám. Veľmi mi veril. Mama mi kupuje veľa vecí. Musím chodiť s ňou po obchodoch. Včera so mnou prvýkrát u kaderníčky. Večer sa ma opýtala, či mám skutočného chlapca. Potom ma objala v náručí. Už viem, čo je strach.
K O N I E C