Lucia a strašidlá

Príbeh Lucie, ktorá dostala od starých rodičov ako dar opustený dom na okraji mesta aj s jeho obyvateľmi.

Lucia sa v jeden podvečer sa rozhodne dom navštíviť. Stretáva v ňom milé strašidlá, ktoré jej návštevou nie sú nadšené. A keďže Lucia je nebojácne dievča, nemá najmenší problém porozprávať sa s nimi. Či sa dohodnú na priateľstve alebo nie, nechajte sa prekvapiť.

(starší žiaci)


Osoby:

Lucia

Lili, milé štrašidielo, veselé, stále sa smeje 

Ajka, milé strašidlo, túži po tom, aby sa ho všetci báli

Šemi, milé strašidlo, cíti sa nepochopené, dáma, skrytý vodca


Lucia a strašidlá


Úvod    

V miestnosti je tma. Hrá tajomná hudba. Vchádzajú diváci.                                                 

Lucia sedí v ústraní na javisku a píše si do denníčka. Na stenu sú pomocou projektora postupne premietané jej zápisky.

Lili, Ajka a Šemi, strašidlá, stoja na javisku chrbtom divákom a čítajú premietané zápisky.

Lucia si vpisuje do denníka:  Michal sa ma dnes v škole opýtal, či mám strach. Zasmiala som sa. Strach? A z čoho? Vraj z odpovede z hocijakého predmetu. A potom doma. Či nepočujem večer zvuky, keď sama spím v izbe. Trochu mám strach z mami. Čo urobí, keď zistí, že v škole som dostala zlú známku.  Nemám strach, povedala som mu. Bol by aj pokračoval, ale otočila som sa a ponáhľala sa do triedy. Rozprával to tak zaujato, akoby ON strach mal, ale nechcel sa priznať.

Premietanie končí. Strašidlá Ajka, Lili a Šemi ožijú.

Ajka.:   Kde bolo, tam bolo ...

Lili:   No predsa, nič nebolo. Zasmeje sa.

Šemi.: Ako to, že nič. Veď ak by sme pripustili, že nič                                                                                        nebolo by..., neboli by ste ani vy, ani ja. Ja?... Ja? Ja?! Nebola by som ja?

Ajka, Lili: Nebola by si...

Šemi je zahĺbená do svojho monológu. Lili a Ajka sa zakrádajú k Šemi a vystrašia ju.

Šemi: Robí vám to dobre?

Lili:  Strašne.

Ajka.: Chytí Lili aj Šemi pod pazuchu. Urobme tmu. Prosebne zopne ruky. Urobme tmu.  

Lili: Raduje sa. Nóóó. Som za,

Zostane tma. Hrá tajomná hudba. Dievčatá sa rozostavia po javisku.  Rosvieteným svetlom z bateriek, postupne nasvecujú časti svojho tela, tváre. Jedna má červené, druhá biele a tretia modré svetlo. Baví ich sleedovať svoje tiene.

Šemi z ničoho nič prestane a zostane stáť. Svetlo sa rozsvieti. Hudba stíchne.

Ajka: Nahnevane. Šemi, čo blbneš.

Lili:  Nebaví ju to. Mám pravdu?

Šemi: Je to nuda. Dvadsať rokov. Koho vlastne strašíme? Veď tu nikto mimo nás nie je.

Lili: Položí ruku na plece Šemi. Skutočne?

Ajka: Položí ruku na druhé plece Šemi. Skutočne?

Ozve sa klopanie. Odbehnú na druhú stranu. Tváre im zvážnejú. Ozve sa druhé klopanie. Sú ešte nervóznejšie. Ticho. S odľahčením si vydýchnu.

Lili: Nuda?

 Ozve sa vrznutie dverí. Strašidlá otočia hlavy k dverám a čakajú.

Na scénu vchádza Lucia. Vchádza do miestnosti v ktorej sa ocitá prvýkrát v živote. Rozhliada sa. Všade je ticho. Ozve sa telefón. Lucia sa preľakne.

Lucia: Fuj, ale som sa zľakla. Šibe ti? Povedala som, že zavolám.                                                                    Ja neviem, som  tu prvýkrát. Nič tu poriadne nevidím.

Lucia sa sústredí na telefonovanie a prechádza sa do kruhu okolo sediacich strašidiel. V jednom momente takmer vrazí na fiktívneho chodca, ktorého pričarovala Lili.

Lucia: Prepáčte pane. Nevidela som vás. Naozaj mi to je ľúto.

Nechápavo sa obzerá okolo seba.

Lucia: Je tu niekto?

Lili si zakryje prstami oči.

Lili.: Nikto. Nikoho nevidíš.

Lucia pokračuje v telefonovaní.

Lucia:  Predstav si, skoro som sa zrazila s jedným chlapom a keď som sa s ním začala                               rozprávať, zmizol. To je sila.

Ako Lucia kráča ďalej, uvedomí si, že do niečoho vstúpila. Žuvačku pričarovala Ajka. Pomaly dvíha nohu a vonia.

Ajka: Fúúúj.

Lucia: Prekvapene. Ja som vás počula.

Ajka si zakryje uši.

Ajka: Nič si nepočula.

Lucia: Halóóó. Nakoniec, mne to môže byť jedno.

Lucia mávne rukou. Niečo vidí v diaľke na zemi. Vykročí.

Šemi: Výsmešne. Jéééj. Tá je krásna. 

Lucia: Ale no tak. Mne sa páči. Náhodou, je pekná.

Šemi: Nechaj ju tam.

Lucia: Zdvihne kosť zo zeme. Ja som vedela, že tu niekto je. Povedz ešte niečo.

Šemi: So zakrytými ústami. Nepoviem. Nič som nepovedala.

Ajka: Nič si nepočula.

Lili: Nič si nevidela.

Lili, Ajka a Šemi si medzi sebou diskutujú v nezrozumiteľnej reči.

Lucia ich sleduje.

Lucia: No jasné. Vedela som, že tu musí niekto bývať. Ukáže na nich kosťou.

Lili, Ajka a Šemi uprene hľadia na kosť.

Lucia:  Tri opice. Nevidela, nepočula, nič nepovedala.

Lili, Ajka a Šemi súčasne: Udivene.  My? 

Uprene stále hľadia na kosť, ktorou Lucia pohybuje. Lucia si to všimne.

Lucia: Chcete ju? Vystrie ruku s kosťou smerom k nim.

Dievčatá sa usmievajú sa a pozerajú na ňu. Lucia im hodí kosť.

Lili, Ajka a Šemi sa bijú o kosť.

Lucia si sadá a ďalej vpisuje do zápisníka. Text je opäť premietaný projekciou na stenu. Lili, Ajka a Šemi pozorujú Luciu. Tajomná hudba.

Lucia si vpisuje do denníka:  Na internete som našla vysvetlenie, čo je strach. Strach je emócia, ktorá vzniká ako reakcia na hroziace nebezpečie.  Michal s tým nedá pokoj. Každú prestávku ma čaká a chce sa rozprávať.  Musím sa pred ním skrývať. Nemožné.  Vrchol bol, keď mi povedal, že sa mu páčim.         Mal by si nájsť babu, lebo sa z toho zblázni. Mňa už nebaví počúvať ho.

Tajomná hudba stíchne. Lili, Ajka a Šemi vstanú, prechádzajú sa po javisku a komentujú Luciine zápisky: Bla, bla, bla bla. 

Lucia:  Správate sa ako malé decká.

Lili:  Môžeme si to dovoliť.

Šemi:  Máme tristo rokov a pozri ako dobre vyzeráme?

Lucia: Prekvapene. Tristo rokov? Zoberiem si vás na písomku z dejepisu. Budete mi našepkávať.

Lili, Ajka a Šemi podídu k Lucii.

Šemi: Čo tu robíš?

Lili: Čo tu robíš?

Ajka:  Toto je náš dom.

Lili:  Toto je náš dom.

Lili, Ajka a Šemi:  Náš dom!

Lucia:  Nebola by som si taká istá.

Šemi:  A čo hovoríš na toho pána, čo tu býva s nami?

Lucia:  No čo už. Aspoň tu nebudeme sami.

Ajka: Ako to myslíš?

Lucia:  Ak chce zostať, je vítaný. Ale ak by náhodou odišiel, nič sa nestane.

Lili:  Nevadí ti, že ty si ho nikdy nevidela?

Lucia: Zbytočne sa snažíte. Ja nemám strach ani z vás, ani z tých, čo ich nevidím.

            Ja sa vás nebojím. Väčšie strašidlá ako ste vy už nemôžu byť.

Lili, Ajka a Šemi podídu na kraj javiska, smerom k divákom. 

Meditačná hudba.

Lili, Ajka a Šemi spolu: Vážený diváci, máte nepríjemný pocit?  Pauza. Obzrite sa doľava.

Šemi:  Na čo čakáte, doľava. Tak kukám doľava, nie?

Lili, Ajka a Šemi spolu: A teraz doprava.    

Lili:  Všetci. Povedla som doprava. Viete, čo je pravá ruka? Ako hotentóti.

Lili, Ajka a Šemi spolu: Pozrite sa pod stoličku.

Ajka:  Pod stoličku. Nie na mňa!

Lili, Ajka a Šemi spolu: Nepozrite sa hore.

Šemi: Niektorí asi dobre nepočuli. Nekukám hore.

Lili, Ajka a Šemi spolu: A teraz sa pozrite do tváre susedovi. Pauza. Nehanbite sa. Pauza.
           Pekne do očíííí.  Pauza. Tešte sa. Pauza. Čo vidíte?  Pauza.  Strašidlóóó.

Lili, Ajka a Šemi sa spolu smejú a zabávajú na divákoch.

Lucia: No dobre. Dosiahli ste, čo ste chceli. Začínate ma nudiť. Spokojné?

Lucia odchádza. Dievčatá sa tešia. Ale skôr ako odíde, zastane, otočí sa.

Lucia: Ale zajtra prídem znova. Tento dom mi totižto darovali starí rodičia.

Lili, Ajka a Šemi zdúpnejú: Prečóóó...

Lucia si sadne a pokračuje v písaní do denníka: Hurá. Prišla som na to, že sa aj ja bojím. Mám strach. Bojím sa o mamu, otca, sestru...  Mám strach o Rikiho.  To je náš pes.                              Už sme jedného mali a museli sme ho utratiť. Veľmi trápil. Keď v spánku umieral, držala som ho na rukách. Bol taký bezmocný a oddaný svojmu osudu. Celý život veril, že sa o neho postarám. Veľmi mi veril.                                                                                                                        Mama mi kupuje veľa vecí. Musím chodiť s ňou po obchodoch. Včera so mnou prvýkrát u kaderníčky. Večer sa ma opýtala, či mám skutočného chlapca. Potom ma objala v náručí.        Už viem, čo je strach.

K O N I E C