Malina, kravka naša milená

25.10.2020

Veselohra


Jedného dňa do pokojného života občanov malej, nemenovanej obce, kde všetci si nažívajú ako jedna rodina, prekvapivo zasiahne príchod nevídanej návštevy. Odkiaľ prišla? Ako vyzerá? Čo je jej cieľom? Ani na jednu z otázok nedokáže nik s presnosťou odpovedať. Jediný, kto bol priamo                s návštevou v kontakte je pastier Jano. Vlnu rozhorčenia vyvolá skutočnosť, že namiesto toho, aby prišla v pokoji a láske, unesie občanmi milovanú kravku - Malinu. Priame stretnutie je nevyhnutné. A to aj napriek tomu, že starosta stále nechce uveriť, že Jano o návšteve a zmiznutí hovorí pravdu. Nakoniec sa návštevník občanom ukáže. Ako ho privítajú a ako sa vysvetlí zmiznutie kravky Maliny sa vysvetlí v závere hry.


Postavy:

Jano, pastier obecných kráv

Mara, jeho žena

Starosta, Karol

Fero, občan

Dora, Ferova žena

Anička, slobodná deva

Marťan

Občania, koľko len chcete

Hra určená skôr pre začínajúce súbory. Ústrednými postavami sú Jano, starosta a Mara.



I. Výstup

Obecný úrad, podvečer. Starosta sedí vo svojej kancelárii. Lakťami sa opiera o stôl, hlavu si drží v dlaniach. Je unavený, nevyspatý. Jano sedí oproti nemu. Nohy má preložené jednu cez druhú. Jednou rukou si podopiera bradu a striedavo hľadí na slaninu na stole a na starostu.    V druhej ruke drží nôž. Na stole sú prázdne a poloprázdne fľaše od pív, lopár s pokrájanou aj nepokrájanou slaninou, rezne, chleba, horčica,... V miestnosti je neporiadok. Ticho.

V diaľke zahrmí. Svetlo nad stolom zabliká.

Jano pokojne napichne kus slaniny, vloží do úst, prežúva. Má zatvorené oči. Užíva si jej chuť. Opäť zahrmí. Svetlo zabliká. Jano ukáže nožom na lampu.

Jano: Žeby búrka, starosta?

Krátka pauza.

Starosta: Máš pravdu, Jano. Zdvihne hlavu. Búrka. Povzdychne si.

Jano napichne druhý kus slaniny. Starosta ho sleduje. Ponúkne starostovi.

Jano: Žeby prichádzala?

Starosta chytí nôž, slaninu vloží do úst. Nôž zabodne do stola.

Starosta: Aspoň na tom sa zhodneme!

Obaja prežúvajú. Jano chytí nôž, odreže z rezňa.

Jano: Žeby rezeň? Zapichne nôž do rezňa, obzerá si ho. Nádherne prepečený. Tie, ... karcínové látky.

Starosta: Karcinogénne, Jano. Karcinogénne. Jasné?

Jano: Mala mi poslať bryndzové halušky.V tých určite nie sú žiadne gény.

Starosta: Netáraj. Nahnevane. Aké gény. Rozmýšľaš nad tým, čo hovoríš? Nie! Najskôr vyblafneš a potom rozmýšľaš.

Jano: Nahne sa k starostovi. Môj dedo nevedel, čo sú karcinogény a nemusím to vedieť ani ja. Berie si fľašu s pivom, upije si.

Starosta vstáva zo stoličky. Vytrhne Janovi fľašu z ruky a buchnutím ju položí na stôl. Krátko na seba pozerajú.

Starosta: Opláchnem sa. A ty mi to zatiaľ zopakuješ ešte raz. Jasné?!

Jano: Siedmykrát? Starosta. Ale notak. Už to musíš vedieť naspamäť.

Starosta: Pekne od začiatku. Slovo po slove.

Starosta pomalým krokom odchádza k umývadlu. Rozopne si košeľu, zoblečie. Púšťa vodu, oplachuje sa studenou vodou. Jano zatiaľ rozpráva. Pojedá rezeň.

Jano: Poviem ti, si najzvedavejší starosta akého poznám. Nenecháš človeka poriadne nadýchnuť.

Starosta: Nadýchnuť? Ja? Spusti!

Jano: Dobre, dobre. Ako chceš.

Starosta sa umýva, utiera, vyzerá akoby Janove rozprávanie ani nevnímal. Akoby práve v tej chvíli nebolo dôležité. Jano hovorí jednoducho, úsečne. V úvode dojedá, potom sa predvádza.

Jano: Pásol som, pásol som. Aj šampiňóny som zbieral. V noci pršalo. Do rána sa urodilo. Hlava na hlave. Poviem ti. Plná lúka. Tak som zbieral. Stádo som hnal pekne bokom. Aby nepostúpali a neosrali. Mara prikázala: Nazbierať! Veľké, malé. Všetky. Keď som mal plnú tašku, bežal som domov. Prehodil ju cez okno do kuchyne. Mara nájde. Či? Hovorím si. A bežal som hneď späť. Rýchlo. Veľmi rýchlo. Najrýchlejšie, ako som vládal. Spomaľuje. Vrátim sa na lúku. Kukám. Jedna krava chýba. Kukám. Jedna krava chýba. Kukám.

Starosta: Jedna krava chýba.

Jano: Zľakol som sa. Zamrzol.

Starosta: V lete?

Jano: Neprerušuj ma stále. Čo ak sa pomýlim a poviem to inak ako predtým.

Starosta: Dobre, dobre. Pokračuj.

Jano: Raz, dva, tri. Trikrát som ich zrátal a ... áááá, Malina nikde. Pobehoval som po lúke. Za kríkmi pozrel, do jarku, pod smrečok, kde sedíme, keď je horúco a ... nikde. Pozriem hore a zamrzol som.

Starosta: Druhýkrát. Nechápem. Ako dokážeš 6 krát zopakovať to isté. Bez jedinej chybičky.

Jano: Zľakne sa.. Hovorím čistú pravdu, starosta. Ani voda v mojej studni nie je čistejšia ako moja pravda.

Starosta: Stačilo. Ďalej ani slovo.

Jano: A prečo nie? Treba dopovedať.

Starosta: Beznádejne. Veď je to celé hlúposť, do neba volajúca.

Jano: Ožije. Rozpráva rýchlejšie. Presne tak, starosta. Do neba. Hľadel som hore a volal: Dvíha hlavu. Dobre si to rozmysli! U nás ti bolo dobre! Staral som sa o teba ako o seba. Nažrať som ti dal, čistil ťa. Smrdela si, ale ja som ti nikdy ani len slovkom neohovoril.

Starosta na neho tupo hľadí.

Jano: Starosta. Teraz vy.

Starosta: Čo ja?

Jano: Vždy ste spýtali: A čo ona?

Starosta: Flegmaticky. A čo ona?

Jano: Nič. Tak daj, nech ťa aspoň poslednýkrát podojím. To už ma musela počuť, lebo som odmrzol. Za moju Maru. Rozhodí rukami. Nič.

Starosta: Precitne. Nemal si vypité?

Jano: Prisahám bohu, že nie. Ako teraz.

Starosta: Vypil si 12 pív.

Jano: Teda predtým ako sme začali piť.

Starosta: Neverím ti.

Jano: Ty mne?

Krátka pauza.

Starosta: Koľko kráv si pásol?

Jano: Ako vždy. Dve. Obecné.

Starosta: Koľko ti ich zostalo?

Jano: Jedna.

Starosta: Prosím. 50 percentný úhyn. Jano, Jano, Jano.

Krátka pauza. Starosta je unavený, kýva hlavou. Kúpeľ nepomohla.

Jano: Teda starosta. Poviem ti, nevyzeráš dobre. Akoby ťa niečo trápilo.

Starosta: Ty, ..., najradšej by som ťa ...

Starosta v hneve zdvihne ruku, zovrie päsť, predýchava. Jano podíde k starostovi, ruku mu dá dole. Objíme ho okolo pliec.

Jano: Začínam si robiť o teba starosti. Sadni si pekne na moje miesto.

Starosta si sadne. Jano oproti nemu.

Jano: Pozri sa na to mojimi očami. Vytiahne ťapku. A mám aj slivovicu.

Starosta: Aj tak ti neverím.

Jano: S tebou je to ťažké. 24 hodín tu sedíme. Nič si nezistil.

Starosta: Veď je to sprostosť, akú som v živote nepočul.

Jano: Sucho. Opakuješ sa.

Starosta: Hoax.

Jano: Ani si nemohol, počuť. Lebo sa to včera stalo prvýkrát. A u nás. Mali by sme byť na to hrdí. A tak som ti to hneď bežal povedať. Najväčšej hlave v dedine.

Starosta: Provokuješ?

Jano. Mlčím ako hrob.

Starosta: Výsmešne. Marťania nám ukradli kravu. Marťania nám ukradli kravu.

Jano: Ukáže na starostu. Takže si mi uveril.

Starosta: Čuš, lebo sa neudržím. Malina... čo má...

Jano: ... mala...

Starosta: ... vemeno ako cisterna.

Jano: Dve cisterny. 40 litrov denne.

Starosta: Na ktorú sme boli hrdí!

Jano: Ty to vieš tak pekne starosta. Z huby do duše. Až k srdcu. Do riti. Poviem ti, na infarkt.

Starosta vstáva zo stoličky.

Starosta: Jano! Sadni si. Polož si hlavu do dlaní, ako to robím ja, keď riešim problémy.

Starosta usadí Jana a položí mu hlavu do dlaní. Jano má s tým trochu problémy, trochu sa vzpiera. Starosta ho usmerní, prinúti.

Starosta: Hlava sa ti uvoľní a myšlienky začnú prúdiť.

Starosta tlačí Janovi hlavu do dlaní.

Starosta: Cítiš ako sa prekrvuje? Závity dostávajú kyslík. Tak. A teraz rozmýšľaj.

Je ticho. Starosta opatrne pustí Janovu hlavu. Zoberie Janovu ťapku zo stola, odpije si. Jano zdvihne hlavu.

Jano: Teda poviem ti, starosta, je to, dôrazne, dobrá blbosť.

Starosta sa nechtiac obleje. Po Janových slovách sa usmeje.

Starosta: Konečne. Pobaľ sa, ideme domov. Ženy nás čakajú. Zajtra ten svinčík po nás upracú. Rozpúšťam zasadnutie. Zápis sa nekoná.

Starosta narýchlo zbiera svoje veci, berie kľúče a chystá sa odísť. Jano sa na neho díva.

Starosta: No čo čumíš. Dvíhaj sa. Ideme. Druhú noc tu už nechcem stráviť.

Jano: Vyzerá to síce divne, ale všetko čo som povedal je pravda. Zdvihne ruku, dva prsty. Nech mi fifík odpadne.

Starosta: Osobne ti ho vytrhnem. To mi ver. Dvíha fľašu zo stola. Zabijem ťa. Stojí nad Janom. Z fľaše vyteká zvyšný alkohol.

Jano: 14 rokov, starosta. Mal si o tom prednášku. Už nikdy neuvidíš svoju starú.

Starosta položí fľašu, predýchava. Opráši si zo šiat kvapky, ktoré sa vyliali z fľaše.

Starosta: Za somára menej.

Jano: Mrzuto. Najradšej by plakal. Ja to nedokážem, starosta. Pochop ma! Ty hej. Už dvadsať rokov si vo funkcii, máš skúsenosti a koľko si tých problémov vyriešil. A ja? Pozri na mňa. Ani jeden. Nič. Hovno.

Starosta: Ako si to mohol dopustiť. Roky pasieš...

Jano: Od pätnástich.

Starosta: A doteraz nič.

Jano: Bez nehody. Ako otec. Bez nehody!

Starosta: Zažil si, preskákal, videl, máš 7 detí.

Jano: A čakáme ôsme.

Starosta: No vidíš. Boh ťa má rád. Tak sa nerúhaj. Uvažuj. Čo by sa stalo, keby každý občan našej obce prišiel za mnou s takou sprostosťou. Rozohňuje sa. Ja o žiadnom zraze Marťanov v okrese neviem! Počuješ? Po-ču-ješ? NEVIEM!!!

Jano: Ale veď mi nekrič do ucha. Šibe ti?

Starosta: Rýchlo. Ani na porade starostov nebola hláška. Predpoveď počasia nehlási ich príchod. Len si hanbu narobíme. Vieš koľko študovaných ľudí skúma vesmír? A nič. 100 percentné dôkazy neexistujú! Nadýchne sa. NEEXISTUJÚ!!! Bodka!!!

Jano: No vidíš. A my im dôkazy môžeme dať.

Starosta už má toho dosť.

Starosta: Čo im dáš? Nemáš tanier, ani Malinu.

Jano: Nie som sprostý! Každý videl, ako som s Malinou ráno odišiel a na obed sa vrátil bez nej.

Starosta: Povedia, že si ju predal.

Jano: Ja?

Starosta: Alebo zjedol. V prípade celej kravy - zožral.

Jano: Ja?

Starosta: Doma deväť hladných krkov. Zožrali.

Jano: Celú Malinu?

Starosta: Malinu ako malinu. Bez stopy.

Jano: Ale ja neviem klamať. Každý to vie.

Krátka pauza.

Starosta: Toho sa najviac obávam. Ale, nájdu sa aj takí, čo tak povedia. Pochop!

Jano: V živote som do kravy nezahryzol. To je sprostosť.

Starosta: Povedia: zahryzol, predal. To je jedno.

Jano: Aj farár?

Starosta: Aj farár. Prídu novinári. A čo Marťan. Budú chcieť vedieť ako vyzerá. No a?

Jano: Marťana som nevidel. Len Malinu, ako sa vznáša a potom lietajúci tanier. Otvorili sa dvere a vcuclo ju. Celú.

Starosta: Super. Ako vyzeral tanier?

Jano: Stále sa otáčal okolo svojej osi ako Mara pred zrkadlom v novej sukni.

Starosta: Budú sa ti smiať.

Jano: Okraje mal ako ozubené koleso.

Starosta: Budú sa smiať!

Jano: Stále svetielkoval. Jasnejšie ako slnko. Musel som si zakryť oči.

Starosta: Cez deň? Svetielkoval? Nechápeš?

Jano: Ale ja som ten tanier videl.

Starosta: HOVNO! Si videl.

Jano sa zamyslí. Môžeš sa hanbiť! To sme si pekného starostu zvolili. Vlastným neverí. Do riti. To bolo rečí pred voľbami: Verte mi, verte mi. S odporom. Fuj.

Starosta: Už nemám síl.

Starosta berie sako, kľúče.

Jano: Čo robíš?

Starosta: Nechám ťa chvíľu samého a keď sa vrátim, chcem počuť rozhodné slovo chlapa: áno alebo nie.

Jano: Ako chceš. Áno!

Starosta: Zdvihne ukazovák a pohrozí. Dúfam, že si o tom nikomu nehovoril!

Jano: Ako som mohol. Sedíme tu celú večnosť. Bol som tu aj cez noc. A to mi je najviac ľúto. Nesplnil som si manželskú povinnosť.

Starosta: Nezačínaj! Máš sedem detí. Mieri k dverám.

Jano: Osem. Idem s tebou. Mara ma potrebuje.

Jano vstáva zo stoličky. Starosta ho zastaví.

Starosta: Seď! Zatiaľ nech je po tvojom: Marťania ukradli kravu.

Jano: Žiadnu kravu! Malinu.

Starosta: Ale keď sa vrátim... Pohrozí prstom. Dobre si rozmysli, čo povieš.

Starosta odchádza. Vo dverách sa otočí.

Starosta: Mara alebo krava! Odíde.

Starosta tresne dvermi. Počuť ako zamyká. Presvedčí sa, či je zamknuté. Počuť odchádzajúce kroky.

Jano: Prekvapene. Mara alebo krava. Mara alebo krava? Nerozumiem.


II. Výstup

Jano: Starosta, starosta. Tá funkcia začína škodiť. S tebou je to horšie ako s mojou starou. Upije si. Tú nemusím dlho presviedčať. Verí mi. A keď neverí, aspoň mi to nepovie. Mal som povedať, že ju zožrali vlci alebo, že zdochla a zakopala sa.

Jano je unavený, zíva sa mu. Objíme ťapku.

Jano: Malina, Malina. Si populárnejšia ako ten, ... Ďurica. Hlava mu klesne na stôl.

Cez okno do miestnosti vchádza Mara. Vidieť, že je v šiestom mesiaci tehotenstva a tak sa jej ťažšie vchádza.

Jano: Stále ťa mám pred očami. Hľadíš na mňa veľkými okáľami. Bučíííš. A potom koniec. Prepáč. Zavrie oči. Asi to tak malo byť.

Mara: O komže tak, Janko?

Jano sa strhne. Myslí si, že je to halucinácia.

Jano: No a už je to tu. Mara ma máta.

Mara: Tak pomôžeš mi konečne?

Jano zbadá Maru.

Jano: Mara. A ty tu?

Mara: Tu. A kde by som mala byť.

Mara vlezie do izby, sadne si vysilená na stoličku. Jano jej pomáha.

Mara: Chýbaš doma. Aj našemu synčekovi.

Mara položí Janovi ruku na brucho.

Mara: A celej dedine.

Jano: Neveriacky. Ako to myslíš, celej?

Mara ukáže na okno.

Mara: No. Len sa kukni.

Jano ide k oknu. Prekvapene ustúpi.

Jano: Do riti. Všetci?

Mara: Deti sme nechali doma. A starostovu ženu. Však vieš.

Jano: Ako dlho ste tam?

Mara: Desať minút? Stála som Mišovi na pleciach, počúvala som ako sa zo starostom rozprávate a faxovala ostatným.

Jano: Mišovi? Na pleciach? Mara!

Mara: Ukľudni sa. Dnes mám gaťky. Darmo čumeli hore. A aj celá dedina.

Jano: Šibe ti?! V tomto stave?

Mara: Nahnevane vstane. Si môj muž a ja mám právo vedieť kde si a čo robíš, ako sa ti darí a či si živý alebo mŕtvy, či si hladný alebo nie!

Mara buchne päsťou do stola. Akoby na povel cez okno vchádzajú ďalší. Pomáhajú si, komunikujú medzi sebou. Všetci si v kancelárii posadajú dookola. Niektorí zostávajú vonku, pod oknom. Jano je z toho trochu nervózny.

Mara: No, Janko, na čo čakáš.

Jano si odkašle. Uvedomuje si pohľady všetkých. Hlas sa mu trochu trasie, hovorí úsečne

Jano: Pekné od vás, krátka pauza, že ste prišli pozrieť. Krátka pauza. Starosta nie je doma. Krátka pauza. Príde. Krátka pauza. Usaďte sa.

Dora: Už sedíme.

Jano: Sedíte. Tak keď sedíte, ja vám nepolejem ani koláče nemám.Krátka pauza. Pokračuje už kľudnejšie. Lebo moje to tu nie je a ja z cudzieho nelejem. Však, Mara.

Mara: Tak. Ňuňko môj. Uvedomila si, čo povedala. Zahanbí sa. Prepáč Janko.

Fero: Netreba polievať. Už sme mali. Mara nám dala.

Jano: No. Slanina je na stole. Kúsok. Dajte si. Pivo sme vypili. Skoro.

Mara: Janko. Povedz nám pekne, čo sa deje. Prečo si nespal doma a musela som ti poslať rezne a slaninu. Povedz všetko. Lebo my sme prišli neskoro.

Jano si pripadá veľmi dôležitý a tak sa aj správa. Vytiahne si gate.

Jano: No. Pasiem, pasiem, pasiem.

Fero: A ďalej?

Jano: Však to poznáš. Pasieš celý deň. Nuda.

Dora: Pasieš Janko, pasieš. Radosť na teba pozrieť.

Fero: Buď ticho, lebo nedopasie.

Jano: A kravy prežúvajúúú.

Fero: Majú v hube, tak prežúvajú.

Jano: Rýchlo. No a teraz chýba polovica.

Anča: Už je len jedna?

Jano: Bźźźn... Uletela.

Dora: Jano, ty si načisto osprostel?

Fero: Keď povedal uletela, tak uletela. Veríme si. Bźźźn a už jej nebolo.

Dora: A či má krava krídla?

Mara: Jano. Keď krava rozčapí nohy, rozplesne sa. Nemá blany, krídla, perie.

Fero: Čušte už. Dôverujeme si, či?

Mara podíde k oknu. Gestikuluje.

Dora: Mara, čo robíš?

Mara: Faxujem ostatným lietajúcu kravu. Ak sa ti nepáči, faxni si ty.

Jano: Občania, verme si.

Anička: Občania? Už si ako starosta.

Fero: Nehovoril som? Jano máš na to. Daj!

Mara: Janko, pokračuj. Nenechaj sa rušiť.

Jano: Bola odomňa dvadsať metrov. A zrazu z ničoho nič, pozrie na mňa a začne sa vznášať.

Dora: Pozrie na Maru. To som zvedavá, ako toto faxneš.

Mara ďalej, sporadicky a hlavne úsmevne faxuje.

Jano: Vyvalím okále, palica mi z ruky vypadne. Zatrasiem hlavou, uštipnem sa. Keď bola dva metre nad zemou, rozbehnem sa k nej.

Mara: Zahľadí sa na Jana. Správne, láska. Si muž činu.

Dora: Nezdržiavaj a faxuj.

Mara ďalej, sporadicky a hlavne úsmevne faxuje.

Jano: Kývala nohami. Vyskočím, takmer som ju mal. A ona, ešte vyššie. Ja k nej a ona, odomňa. Malina, hovorím nasratý. Do maštale! Na miesto!

Dora: Dobre si.

Anča: Adresne.

Fero: Upije si. Čušte. Necítite to napätie?

Jano: A vtedy kuknem lepšie. Pednem na riť. Veľký tanier sa vznášal nadomnou. Okolo neho lietali hvezdičky. Priťahoval ju k sebe. Malina na mňa veľkými očami. Slzy v nich mala. Vyskočil som. Nie a nie ju chytiť.

Fero: Cítite to napätie? Vravel som vám. Musím ísť šťať. Hneď som späť.

Jano: A ona stále na mňa očami a ja na ňu. Ona na mňa, ja na ňu. Asi takto. Vyskočí na stôl. Ona na mňa, ja na ňu. Pozrie hore. Zvolá. DOMOV!!!

Chvíľu je ticho. Všetci pozerajú na Jana. Jano skloní hlavu.

Jano: Domóóóv.

Krátka pauza.

Dora: Mara, faxni. Ona nadním a on pod ňou.

Anča: Malina má väčšie oči. Zlez z toho stola! Ja ti ukážem, ako dokázala kukať.

Anča vylezie na stôl, vyvalí oči a smutne pozerá na všetkých.

Dora: A zabuč!

Anča: Búúúúúú.

Anča smutne zabučí. Dobehne Fero. Prekvapene pozerá na Anču.

Fero: Búúú. Zmeškal som niečo?

Jano: Celá Malina. Vidieť, že si ju dobre poznala.

Anča: Tie oči. To mala vrodenú chybu. Ja som si to pri pôrode hneď všimla.

Dora: Drapľavý jazýček. Tá s ním vedela lízať tvár.

Anča: Všetko čo videla, lízala.

Mara: Darmo. Bola ako naša. Aj deti ju mali radi. Ako človek.

Fero: Ťažko sa odtŕha od srdca.

Anča zlezie zo stola.

Jano: Dopovedá už bez emócií. A keď bola pri tanieri, vcuclo ju. To je všetko.

Dora: Vcuclo?

Jano: A tanier zmizol. Cestou domov som stádo prepočítaval a stále jedna. Hneď som bežal za starostom.

Krátka pauza.

Fero: A nevypil si si?

Mara: Fero! Na paši nesmie. Zodpovednosť.

Fero: Povedal, že videl hviezdičky. Keď idem v noci z krčmy...

Dora: Čuš!

Jano: Občania, radím vám dobre. Na noc si popriväzujte kravy, všetok dobytok.

Mara v okne.

Mara: Starosta ide. Akoby mu za riťou horelo.

Dora: Poďme, aby nepovedal, že sa mu do úradu starieme.

Mara: Láska, ty tu seď a my sa ideme radiť. Vrátime sa.

Ženy a chlapi vstávajú a vyliezajú cez okno, jedna/jeden po druhom. Fero podíde k Janovi.

Fero: Ňuňo. Ja ti závidím. Zdvihne ukazovák. Nič nehovor. Priloží ho k ústam. Pšššt. Videl si Marťana. Ja viem. Nechcel si sa priznať, aby sa ženy nepýtali, čo mal oblečené.

Jano nič nevraví, len si povytiahne gate. Začína vážny rozhovor medzi chlapmi. Trochu úsečný, s pauzami.

Jano: No, veď to. Presne.

Fero uznanlivo pritaká. Chvíľu mlčia.

Fero: Ako vyzerala Malina zdola?

Jano: Čo ti budem. Štyri nohy, brušisko, vemeno, 4 cecky...

Fero uznanlivo pritaká. Obaja si napravia gate. Jano pokračuje.

Jano: Ráno som ju poriadne očistil. Nemôžu sa sťažovať.

Fero: Určite majú aj oni kravy.

Jano: Také zelené.

Fero: Zelené? Zamyslí sa nad pravdivosťou Janových slov. Ako povieš, zelené!

Jano: Blyštia sa. Čítal som o tom.

Fero: Ako hviezdy. Možno všetky hviezdy sú Marťanské kravy.

Jano: Čo ti budem. Určite im chýba láska. Tú poznáme len naše kravy.

Fero: Tak ju... Čmajzli. Závideli.

Jano: Malina jej mala až až.

Fero: No vidíš. Lepšie sa nám rozpráva bez žien.

Krátka pauza. Nevedia rozhovor ukončiť. Fero sa chystá na odchod. Už je pri okne, keď ho Jano replikou zastaví.

Jano: Na paši ľahla do lajna.

Fero: Usmeje sa. Celá Malina.

Jano: Poznáme ju.

Fero: Idem. Dora ma bude hľadať.

Jano: Choď!

Fero: Ospravedlňuje sa. Však vieš, Mara.

Jano: Choď!

Obaja si napravia gate. Fero mizne v okne.


III. Výstup

Do miestnosti vchádza udýchaný starosta. Celý tento rozhovor je rýchlejší.

Starosta: Všetko som zariadil. Všetko je na najlepšej ceste. Ani sám som nepredpokladal, že by sa to dalo tak ľahko vyriešiť. Zbytočne sme sa trápili. Dôležité je, Janko, že si to nikomu nepovedal.

Jano: Bola tu Mara.

Starosta: Mara?

Jano: A dobre, že bola. Všetko som jej povedal.

Starosta: Zhrozene. To nemyslíš vážne. Ja sa z teba zbláznim. Ako sa sem dostala? Veď som ťa zamkol. Oknom, čo? Preto všetci utekali oproti, keď som sa vracal.

Jano: Je to tak lepšie, starosta. Splnil som si manželskú, aj občiansku povinnosť. Idem domov.

Jano si berie veci, chystá sa na odchod. Starosta sa postaví k dverám.

Starosta: Nikam nejdeš!

Jano: Idem.

Starosta: Hovno. Starosta zamkne dvere. Neverili ti. Ani Mara.

Jano: Netrep starosta. Mara ma pozná, vie keď klamem.

Starosta: Nepozná.

Jano: Všetko o mne vie. Dokonca mi vypočíta deň, keď sa opijem. A vychádza to vždy na piatok. Nikdy sa ešte nemýlila!

Starosta: Vie, čo si robil v máji minulého roku. Na lúke nad dedinou?

Jano: Preľakne sa. To nemyslíte vážne! Starosta! Nevyťahuj!

Starosta: Keď sa ti biely zadok natriasal v kope sena?

Jano: Starosta tichšie. Aj okná majú uši. Zatvára okno. Dohodli sme sa! Nič si nevidel. To je minulosť.

Starosta: Divný rituál vítania jari.

Jano: Jano zvážnie. Nemáš svedka. Bola takmer tma.

Starosta: Mal som ďalekohľad. V kazateľni. 15 metrov nad zemou. Mal som nádherný výhľad.

Jano: Si obyčajný úchylák! Mal by si sa liečiť.

Starosta: No dovoľ. Ja musím vedieť všetko, čo sa v dedine deje.

Jano: Prestaň! Dobre viem o čo ti ide.

Starosta čaká so založenými rukami. Jano vidí, že nechce ustúpiť.

Jano: Ja si tých Marťanov naozaj nevymýšľam. Poznáš ma. Nikdy si nevymýšľam. Keď ti ušla žena, hneď som ti volal, že je u nás. A mal som pravdu. Mara zaspala a ja som tú tvoju utišoval až do rána.

Starosta: Jano? Neser ma!

Starosta sa zhlboka nadýchne, v očiach blesky. Jano rozhodí ruky.

Jano: Ani som sa jej nedotkol. Prisahám.

Starosta: Áno? A o deväť mesiacov sa mi narodil syn.

Jano: Náhoda. Prišla domov a bolo. Šmyklo sa ti. Krátka pauza. Starosta. Pozri. Si múdry, sčítaný. Dobre vieš, že jeden Marťan v dedine by nám neuškodil.

Starosta: Tak ty neprestaneš. Mara sa všetko dozvie.

Jano: Si obyčajný bonzák a rozvracač rodiny.

Starosta: No dovoľ!

Jano: Ak to pustíme do sveta, príde sem televízia, noviny, reportéri. Začnú chodiť turisti. Naša obec sa stane slávna. Budeme mať peniaze. Postavíme nové domy a ty, starosta, budeš na vrchole tej slávy. Budeš v novinách, v televízii, na internete. Budeš mať milióny laikov. Pre slávu musíš niečo urobiť. Nechápeš? Nepríde sama. Predstav si: stojíš v drahom obleku, luxusnom aute, fotoaparáty cvakajú, prsane sa zbiehajú.

Starosta: Kontroluj sa!

Jano: Možno podľa nášho príbehu natočia film a nazvú ho: Podľa skutočnej udalosti. A ty si zahráš hlavnú úlohu.

Starosta: Rezolútne. Tichoooo! Niekto môže počúvať za dverami.

Jano: Čoho sa bojíš.

Starosta: Moja Hanka by bola proti tomu. Vieš koľko rozhodnutí som zo zasadnutí musel zmeniť?

Jano: Takže predsa. Mara mala pravdu. Všetko jej vešiaš na nos. Aj pred chvíľou si bežal domov. Poradiť sa. Že sa nehanbíš.

Starosta: Hovno tomu rozumieš. Mám veľkú zodpovednosť.

Mara vykukne spoza okna. Búcha na okno. Jano beží otvoriť.

Mara: Tak čo vy dvaja ... kohúti?

Jano: Len poďte ďalej, Marka. Starosta už vie o všetkom. Aký by to bol starosta, keby nevedel.


IV. Výstup

Mara vlieza dnu a celá dedina. Každý sa niekam zloží. Vonku nezostal nik. Sedia pri stenách okolo starostu a sústredene na neho hľadia. Niektorí si doniesli tašky z jedlom, pitím. Mlčia. Starosta všetkých sleduje, znervóznie. Starosta zráta.

Starosta: Všetci?

Mara: Celá dedina.

Starosta: Nie sú voľby.

Dora: Obecný záujem.

Starosta: Nejdeme radšej do zasadačky?

Všetci mlčia a pozorujú starostu.

Starosta: Dobre, nie. Máte pravdu. Tu je to také - komornejšie.

Starosta si sadne za svoj stôl. Premiestni ceruzky, zasunie pero, napraví papiere, utrie prach. Je nervózny. Všetci mlčky sedia a čakajú.

Starosta: Dobre.Janovi Marťania ukradli Malinu.

Starostia začne chodiť hore, dole. Obkolesený občanmi je ako v klietke.

Starosta: Čo na mňa tak zazeráte. Uletela. Ja som pri tom nebol. Spýtajte sa Jana. Nemôžem byť všade.

Dedinčania stále mlčia a hľadia na starostu. Niekto sa napije, niekto niečo prežúva, niekto si si dá cukrík,...

Starosta: Prečo prileteli práve k nám? Na Slovensku je veľa dedín, ktoré si mohli vybrať. Ale oni nie!

Starosta sa potí. Utiera si čelo. Opäť sadá na stoličku. Cíti tlak dedinčanov. Vzápätí prudko vstane.

Starosta: Do riti. Ja som ju neukradol. Tak prečo na mňa tak zízate? Hodí čiapku na zem. Vzdávam sa funkcie. To sú obrovské tlaky.

Starosta čaká na reakciu. Všetci sú ticho. Nik neprejaví súcit. Keď sa starosta bezvládne zrúti na stoličku. Dedinčania postupne uznanlivo prikyvujú hlavami.

  • Na Slovensku je veľa dedín.
  • Vybrali si našu.
  • Asi im zlyhala navigačná technika a či čo.
  • Ja som nebol pilotom.
  • Pokazil sa im motor.
  • Náhoda. Išli za nosom.
  • Možno sa im páčia naše lúky.
  • Domčeky.
  • Ženy.
  • Chceli ochutnať našu slivovicu.
  • Slaninu.
  • Žinčicu.
  • Do COOP niečo kúpiť.
  • Zemiaky.
  • Dobiť baterky.
  • Spoznať nás.

Bavia sa, jedia, pijú.

Dora: Ticho!

Všetci stíchnu.

Dora: Starosta. Prečo nechceš Marťanov v dedine?

Ostatní postupne prikyvujú: Prečo, prečo, ...

Dora: Pýtam sa ja a celá dedina.

Starosta: Ja? Ja, že nechcem Marťanov?

Mara: Nóóó.

Dora: Nechceš medziplanetárne styky.

Anča: Dorazia sem raz za tisícky rokov a my nič?

Starosta: Jano, povedz im, že chcem Marťanov.

Všetci pozerajú na Jana.

Jano: Nechceš!

Anča: Určite majú svojich zootechnikov s ktorými by som mohla spolupracovať. A konečne sa vydať.

Mara: Asi ju neuniesli len tak. Mali na to dôvod.

Anča: Pokazíš človeku radosť.

Fero: Majú zelené kravy.

Anča: Chcú ju pripustiť zeleným býkom! Inak by ju neukradli.

Fero: Potrebujú čerstvú krv.

Jano: Prosím vás, malí a zelení určite nie sú.

Krátka pauza.

Mara: Janko! Vieš dobre, čo si mi sľúbil! Nič nebude, čo by som nevedela.

Jano: Ja nič netajím. Len uvažujem. Dôrazne. Ja som ich nevidel.

Fero: Tak neuvažuj. Na to je tu starosta.

Starosta vstane.

Starosta: Dobre. Občania. Sme jedna rodina?

Všetci pritakávajú: Sme rodina, sme rodina,...

Starosta: Slávnostne v našej obci privítame Marťanov.

Zostane ticho. Všetci čakajú, čo sa bude diať.

Dora: No a kde sú?

Starosta: Ako mám vedieť?

Anča: Ty to nevieš?

Mara: Mysleli sme si, že si ich pred nami schoval. Jano, kde sú?

Jano: Akože kde. Uleteli.

Všetci sa pozrú na Fera.

Mara: Fero, ty si tvrdil, že starosta má Marťana.

Fero: Ja? Boli ste dotieravé.

Mara: Jano. Povedal si, že nie sú zelení. Ako to vieš? Musel si ich vidieť!

Dora: Jano!

Všetci pritakávajú: My chceme Marťana, my chceme Marťana, ...

Jano: V poriadku. V poriadku. V poriadku.


V. Výstup.

Do miestnosti vstupuje Marťan. V uniforme, šál, rukavice, svätožiara, ... Každý z dedinčanov na neho udivene hľadí. Postaví sa do stredu miestnosti.

Marťan: Búúúúúúú...

Mara: Jano a to je čo?

Jano: Marťan, Maňka moja.

Mara: Marťan? Ale takýto? Ja som myslela, že bude... toto... oné... inakší.

Jano: Aký inakší. Akého ho stvorili, taký prišiel.

Starosta: A to búúú, to je čo?

Dora: Že by planetárny pozdrav?

Starosta: Pochybujem.

Jano: Čo pochybuješ. Stretol si sa už s Marťanom?

Starosta: Nie, ale ...

Fero: Keď bu, tak bu. Nedramatizuj. Náhodou, mne sa páči.

Starosta: A tá svätožiara?

Jano: Starosta! Neser ma. Priletel zhora, Ako sú všetci svätí.

Starosta je nasratý.

Starosta: Ľudkovia, a čože je to za Marťana. Má uniformu nášho hasičského zboru.

Anča: Fešák.

Fero podíde k Marťanovi.

Fero: Fuj. Smrdí od kravského hovna.

Mara: Jano?!

Jano: Mara?

Mara: Odkiaľ si ho doviedol?

Jano: Keď zmizla Malina, spustili kolegu. Začal sa pásť. Holý. Už nie je.

Anča: Možno odoberal lúčne vzorky.

Dora: Fero, daj kus trávy.

Fero vytiahne trávu z vrecka a Marťan ju žuje.

Marťan: Búúúúúúú...

Fero: Do riti.

Starosta: Vyzerá otrasne. Vážení spoluobčania. S takýmto Marťanom sa veru nemáme kde pochváliť. Ani u susedov Kozlovcov. Má to byť vyššia inteligencia ako my a on ... žere trávu...

Fero: Ktohovie, ako mu chutí.

Starosta: Mara. Ty si sa s Malinou často rozprávala. Opýtaj sa ho, ako mu chutí.

Mara: Šibe ti?

Fero: Možno... dáva mlieko. Ako Malina.

Starosta: Jano! Ty si ho videl nahého. Mal vemeno?

Jano: Si normálny?

Starosta: To sa pýtaš ty mňa? Ty si sem doviedol toto strašidlo?

Mara pristúpi k Marťanovi.

Mara: Bu. Búúúúú...

Anča: Nechytá sa.

Marťan vyberie maketu kravy z vrecka, drží ju pred sebou.

Dora: Zhíkne. Malina.

Marťan: Keby som nemala Maru tak rada. Je dobrá, stará sa o mňa. Hladká ma, pekne ťahá za cecky. Aj sa mi na Jana posťažuje. Vraj: Mohol by viac robiť, menej piť, o mňa sa starať.

Jano: Mara, si normálna? Prečo Maline také veci rozprávaš?

Mara: A komu? Vždy ma vypočula. Doteraz bola ticho.

Marťan: Keby som tak Maru neľúbil. Aj by som sa o ňu nebál. Večer mi dobre navarí a po večeri je sexi. Keď nie je večera, aj tak je sex. Ona najradšej...

Jano: Čo si to povedal?

Jano sa rozbehne k Marťanovi s cieľom zasiahnuť. Starosta sa mu postaví do cesty, Marťan sa uhne.

Starosta: Tak to teda nie. Na zahraničné návštevy nesiahať!

Marťan stále drží maketu kravy pred sebou. Anča mu ju zoberie z ruky.

Anča: Čo s ňou urobili. Chuderka. Taká malá nebola ani len, keď sa narodila.

Marťan: Vaše problémy sú malé a primitívne.

Fero: Čo si povedal?

Dora: Primitívne? Kto je tu podľa teba primitívny? Starosta, nech sa pakuje, odkiaľ prišiel. Fero, dones vidly!

Fero: Trojky alebo štvorky.

Dora: Štvorky. Bude v ňom viac dier.

Mara: Načo vidlami. Rukami ho vyhodíme. Jano, pomáhaj.

Jano: Ja nemôžem. Sľúbil som mu imunitu.

Dora: Fero nestoj. Chop sa ho.

Všetci sa vrhnú na Marťana. Starosta sa ho snaží brániť, ale nemá šancu. Vyženú ho dverami. Zvonku počuť krik: Daj mu! Drž ho poriadne! Teraz ja, daj! Dobehni ho. Drž ho. Znova uteká. Päšťou Fero. Ako si raz mňa.

VI. Výstup

Starosta krúti hlavou. Vyťahuje fľašu.

Starosta: Toto je bordel. A ja tomu velím.

Jano vyberie z vrecka poháriky. Starosta naleje Janovi.

Jano: Ako do studne. Vleje do seba.

Starosta: Bisťu. Jano. Neser ma. Že ty piješ aj pri pasení!

Jano: Ja?

Starosta si chce naliať, ale Jano ho zastaví.

Jano: Ne. Budeme pekne po poľsku. Ty si nalial mne a ja nelejem tebe. A musíš vypiť. Všetko.

Starosta mlčky podá fľašu Janovi. Ten naleje starostovi. Starosta pozrie na Jana.

Jano: Ako do studne.

Starosta si lupne.

Jano: Žblnk.

Starosta: Bisťu. Píše.

Jano: Starosta, že ty piješ aj pri úradovaní!

Starosta: Ja?

Jano: Z toľkých papierov by aj mňa vystrelo.

Počas ďalšieho rozhovoru si polievajú. Majú stále lepšiu náladu.

Jano: Tak a je to.

Starosta: Povedz mi, načo si ho sem teperil. Považuje nás za menej, ako kravy.

Ešte počuť zvonku hlasy: Odtrhni mu ich! Aj ja chcem jedno tykadlo. Uniformu netrhajte!

Jano: Bzn. Keď odletí, na jeho počesť postavíme pomník. Pomôžem betónovať.

Starosta: A naň napíšeme: Nikdy viac! Zdvihe prst. Na výstrahu.

Jano: Myslíš, že vedia čítať po slovensky?

Starosta: Netrep. Rozumejú nám česi, poliaci, ukrajinci, rusi a keď si vypijeme aj maďari, nemci, holanďania. Sleduj. Ale najskôr nalej.

Jano naleje, starosta vypije. Starosta nezrozumiteľne niečo zabľaboce.

Starosta: Cia - cha- cha - cho - chju. Krátka pauza. Ha. Že si neuhádol.

Jano: Nie.

Starosta: Holandština.

Jano: To bolo ťažké. Daj niečo ľahšie.

Starosta: Polej. Po každom poldeci mám jazyk obratnejší. Idem na vyšší level.

Starosta vypije, opäť nezrozumiteľne niečo zabľaboce.

Starosta: Ua - dži - go - bu - van - gaga - ji. Krátka pauza. Pozorne sleduje Jana. Ha. Zase si neuhádol.

Jano: Že by ...

Starosta: Nie. Korejština.

Jano: Už som to skoro mal.

Starosta: Prečo by nám nemali rozumieť Marťania? Hááá.

Jano: Teda starosta. Ty si jazykový vir-tuóz. Kde si sa to naučil.

Starosta: To chce tréning, Janko. Systmatický tréning. Po desiatom poldeci mi ani moja Hana nerozumie. Tak je to.

Jano: Fakt? Kvalita je kvalita.

Starosta: Odskúšané. Po hruškovici lepšie ovládam ázijské jazyky a po slivke južanské.

Jano: Starosta. Predsa len. Nebudeš 24 hodín stáť pri tej, betónovej oné, prepáč pomníku a tlmočiť každému, čo okolo teba poletí. Napíšme to tam pekne anglicky. Tá teraz letí.

Starosta: A o tridsať rokov? Jano, neser ma. Angličtina zanikne.

Jano: Vidíš? To ma nenapadlo. Dnes všetko tak napreduje. Krátka pauza. Sme v riti.

Starosta: Na, nakreslíme tam obrázok. Pukuntum.

Jano: Ufo s malým Maťranom...

Starosta: A celé to zľava z dola do prava hora pretoto, však mi rozumieš.

Starosta názorne rozhodí rukou. Stráca stabilitu, padá na zem. Jano si zo solidarity sadne k nemu. Obaja sú stále viac opití, jazyk sa im pletie.

Jano: Tomu by mal rozumieť aj môj Dunčo.

Starosta: A kto ho bude kresliť?

Jano: Neser ma. Bol to tvoj nápad. Vo všetkom vidíš problém!

Starosta: Ja ho len rozvíjam. Tomu sa hovorí brejm stroming. Chápeš, konáre. Všade. Vieš čo? Najlepšie bude, ak na miesto kde pristáli dáme značku: Zákaz zastavenia!

Jano: Uznanlivo. Nóóóóóóó. Si hlava.Najväč...

Starosta: Neprovokuj.

Jazyky sa im začínajú stále viac motať.

Starosta: Význam medzipl, tfuj, teraz len, aby som to dobre. Počkaj. medziplneatárny.

Jano: Nóóó... Len aby ho neutĺkli pokiaľ odletí. Aby to stihol oznámiť, že ich nechceme.

Starosta: Nech idú do iného štátu. Bzn.

Jano: Do Ameriky. Tam všetko chcú mať prví.

Obaja si dajú prsty pred ústa: Pšššššššt!

Obzerajú sa okolo seba. Už sú obaja dosť podnapití.

Starosta: Nepovieme im, žééé predtým bol u nás. Ukazuje na oboch.

Jano: To by neprežili. Dr... lo by ich.

Niečo šuchne, buchne napravo. Obaja sa vystrú, otočia hlavy smerom k miestu odkiaľ zvuk vychádzal. Ticho. Dajú prsty pred ústa, pozrú na seba: Pšššššššt!

Starosta: Vyhlasujem prvý stupeň po-ho-to-vsti.

Niečo šuchne naľavo. Obaja sa vystrú, otočia hlavy smerom k miestu odkiaľ zvuk vychádzal. Ticho. Kývajú sa spredu dozadu, do strán. Obaja si dajú prsty pred ústa, pozrú na seba: Pšššššššt!

Jano: Starosta, vieš, ako som ti spomínal, že o dva týždne vydávam dcéru. Mám ich sedem. Prvá ide z kola von.

Starosta: Ja viem, ty somár. Však si ju berie môj syn.

Jano: No. A ako si ti spomínal, že zohnať kvalitné mäso pre celú rodinu - teda dedinu je problém, a ty ... si ... mi nevedel pomôcť, tak už ho mám. Zohnal som kvalitné hovädzie. Dalo by sa povedať, že celú kravu. Neuveríš, ale... zmĺkne.

Starosta spozornie. Chvíľa ticha. Obaja na seba pozerajú. Hlavy sa im kývajú zo strany na stranu.

Starosta: Jano?

Jano: Karol?

Starosta: Ja ťa zabijem.

Jano: Ty mňa, Karol. Svata?

Starosta: Vzlyká. Ja som to vedel. Ja som to mal tušiť.

Jano: Vzlyká. Ja som to vedel. Ja som to mal tušiť.

Ticho.

Obaja na seba pozrú. Najskôr Jano: Pšššššššt! A potom obaja: Pšššššššt!

Jano: Nič sa nedá robiť. Pre deti všetko. Veď sa narodili takmer v jeden deň.

Starosta: Zaspievame si na počesť Maliny.

Jano: Daj.

Starosta začne spievať. Nič mu nerozumieť.

Starosta: Na - kr - trt - roli - stoji - mi - br - ta - kvi ...

Jano: Karol, neser ma. Slovenskú nevieš?

Starosta: Ša...k sss...pievam. Slovenskú. Pri...daj... sa

Obaja nezrozumiteľne spievajú. Každý to svoje. Najskôr, z posledných síl vydýchne starosta a padne na chrbát, za ním z posledných síl vydýchne Jano, padne na strarostu. Ticho.

Ešte počuť zvonku hlasy: Aha, veď on má nohavičky. To sú moje. Daj ich sem ty úchyl. Je holý, je holý. Veď je to Paľo z Kozloviec. Paľo? Ty si ten Marťan? To koľko ich tu je?

K O N I E C


Hra bola v pôvodnej podobe uvedená pred viacerými rokmi divadelným súborom "OKNO" v Liptovskom Jáne. Ako jej autor som ju prepracoval a napísal tak, aby ju mohli súbory uviesť aj dnes. Držím palce pri naštudovaní,