Jar

Poviedka o starom otcovi, dcére a chlapcovi. 

Jar.

   Starý otec pomaly, čo najtichšie privrel dvere. Sklonil hlavu a chvíľu počúval. Potom sa otočil    a vykročil po kamennom chodníku do záhrady. Zároveň z jedného vrecka vytiahol krabičku         so zápalkami a z druhého krabičku cigariet. Jednu cigaretu si zapálil, mocne potiahol a druhou rukou podopretý v drieku pozorne sledoval stromy. Na tých najbližších pohľadom skúmal puky na konároch. Nedotkol sa ich, len porovnával a hodnotil.

   Keď dofajčil, privrel oči a nosnými dierkami mocne nasal čerstvý vzduch. Jar. Bolo ju cítiť všade naokolo. Vdychoval jej vôňu znova a znova, plnými dúškami, na rôznych miestach v záhrade. Vôňu niekoľkodňovej trávy, vôňu stromov, kvetov, vôňu prebúdzajúcej sa prírody po prvých dotykov teplých lúčov slnka.

   Susedov pes spozornel, už keď ho zbadal vo dverách. Hlavu spustil k zemi a očami pozoroval, čakal, čo bude robiť ďalej. Teraz, keď stál blízko plota, jeho výsostného územia, šiel sa roztrhať od zlosti. Reťazou, ktorou bol priviazaný, šklbal, metal a používajúc ju ako oporu, staval sa na zadné. Keďže ho pri každom výskoku a napnutí reťaz priškrtila, jeho brechot postupne slabol,    až sa podobal na akési skučanie a chrapot súčasne.

   Starý otec otočil hlavu a chvíľu si hľadeli do očí: "Sprostý si! Sprostý si! Sprostý si! Čo iné môžem od teba očakávať. Stále si priviazaný na reťazi, nepustia ťa. Zdivočel si, kamarát môj!"

   Pes spozornel, opäť nazbieral sily a vyskakoval ako zmyslov zbavený. Nebrechal. Bol rád, že sa mu niekto prihovoril. Starý otec vsunul krabičku od zápaliek do vrecka, založil si ruky za chrbát: "Treba ísť, nepokúšať!" Už nehľadel na psa, ale pod nohami miznúce, starostlivo uložené kamene pred sebou.

   Ohorok cigarety, ktorý celý čas zvieral medzi palcom a ukazovákom, nasmeroval do kanála. Ten sa zachytil na mriežke a tak ho musel špičkou topánky posunúť. Starostlivo šúchal podrážkou topánky, až sa cez otvory neprepadli posledné zvyšky tabaku. Pomalým, ale pevným krokom zamieril k dverám. Vyzeral dobre na svoje roky a na to, že je jar.

   Cigarety schoval medzi poukladané polená, opierajúce sa o múr domu. Vošiel do domu                a potichu zavrel dvere.

   V pestro sfarbenej flanelovej košeli, ktorú dostal od dcéry na Vianoce, v čiernych nohaviciach, prechádzal dlhou chodbou. Po niekoľkých krokoch zastal. Pozrel do očí.                                                 "Opäť ste boli fajčiť? Otec!"                                                                                                                         "Ja nie!"                                                                                                                                                         "A čo tie topánky? Ukážte, čo máte vo vreckách! Samozrejme, zápalky. A že vraj nie. Raz podpálite dom. Kedy to konečne pochopíte! Kto to potom zaplatí? Vy, z vášho dôchodku? Určite nie! To by ste musel žiť najmenej, ešte ďalších sto rokov."                                                            Vrátil sa a starostlivo uložil topánky na svoje miesto. Jednu, vedľa druhej.                                             "Ja som nefajčil. Zápalky sa nefajčia."                                                                                                       "Pozrime ho, aký mudrlant. A kto sa poobede vyčúral do vane? Ja som bola v práci, deti v škole a Ivan je na služobnej ceste."                                                                                                                    Tentokrát, už v papučiach prechádzal okolo dcéry, ktorá ho sprevádzala pohľadom.                             "Ja nie! Bol tam sused. Vravel som vám že máte zamykať dvere."                                                         "Nemôžem. A vy to veľmi dobre viete. Tak ma nehnevajte!"                                                              Starý otec zastavil, otočil sa, zdvihol hlavu súčasne aj prst na ruke: "Každý deň chodí do kúpeľne. Ja neviem, čo tam robí. Spýtajte sa ho. Aj dnes tam bol. Videl som ho."                                                   "Mňa z vás porazí. To nemyslíte vážne!"                                                                                      

   Dcéra privrela oči. Chvíľu si prstami šúchala čelo, akoby premýšľala. Cítila ako ju pozorne sleduje. Potrebovala sa zhlboka nadýchnuť a dlhým výdychom dôjsť k rozhodnutiu.                             "Choďte. Choďte si radšej ľahnúť. Aj tak ma už celý deň bolí hlava."                                                  Mlčky kráčala za otcom až k dverám. Neodpovedala na jeho stále šomranie.                                         "Ako v base! Ako v base! Ako v base!" hundrajúc zavrel za sebou dvere. "Ako na reťazi."          Dcéra sa dotkla kľučky a chvíľu premýšľala. Počúvala. Nakoniec odstúpila od dverí, otočila sa a odišla.                                                                                                                                                               "Myslia si, že neviem čo robím. Hovno!"                                                                                              Ľahol sa na posteľ a očami mlčky hľadal pavúka na strope.                                                                       "No tak kde si, môj malý. Si tam, kde si bol ráno?" Usmial sa. "Mám ťa! Už sa ti nechce túlať, priznaj sa."                                                                                                                                                       "Minulý týždeň som ťa nemohol nájsť a teraz sa vystavuješ ako nejaký exponát," žmurkol na pavúka, "potvora!"                                                                                                                                Ešte chvíľu na neho hľadel. Aj sa mu zdalo, že sa pohol, ale už nemal síl overiť si to. Viečka postupne klesli, až sa dotkli jedna druhej. Tlkot srdca sa ustálil. Na tvári zostal lišiacky úsmev. Zaspával. Vystretý na posteli, oblečený, začo ho dcéra vždy napomínala, s rukami vedľa tela.        V izbe zostalo ticho. Bolo počuť len pravidelné dýchanie. Mimické svaly na tvári postupne ochabli, pery sa oddialili od seba a lišiacky úsmev odchádzal do snenia.

   Po lúke sa rozbehol malý chlapec. Potkol sa, padol, znova vstal. Zo zeme zdvihol kameň a hodil. Z celej sily. Čo najďalej. Ďaleko, ako len vládal. Nečakal, pokiaľ kameň zmizol v tráve a znova sa prudko rozbehol. Do bosých nôh mu nepríjemne rezala tráva. Uvedomoval si to, cítil jej ostrie, ale nevadilo mu to. Rezala do chlapa. A on ním rozhodne bol. Vprostred lúky zastal a natrčil tvár slnku. Srdce bláznivo bilo a hruď sa dvíhala a klesala, dvíhala a klesala. Odrazu otvoril ústa. Z hrdla sa mu predral bojový pokrik. Pobehol pár krokov a zvalil sa do trávy. So zdvihnutými rukami a zatvorenými očami sa gúľal, ako len najrýchlejšie vedel. Využíval pritom mierny sklon kopca. Zostávali po ňom uľahnuté pásy trávy.

Doktor, sediaci na posteli starého otca, hľadel na obraz na stene a chvíľu počúval ako dýcha. Prístrojom sa dotýkal najskôr na chrbte a potom na hrudi.                                                                       "Vystrite sa a dýchajte zhlboka."                                                                                                               "Ešte zmeriame tep a to bude všetko."                                                                                          Starý otec mlčal a riadil sa pokynmi.                                                                                                             "No vidíte a je po paráde. Máte to za sebou."                                                                                           "Môžete byť spokojná. Pravdepodobne to je len chvíľková slabosť. Mal by jesť čo najviac ovocia. Na jar telu chýbajú vitamíny. Predpíšem vám recept na lieky, ktoré vám už dochádzajú. Ale podávajte mu ich radšej sama."                                                                                                                     "Ďakujem, že ste sa zastavili. Nepozdáva sa nám. Málo povie, aj to sa väčšinou háda. Stále viac zabúda. Miestami sám nevie, kde vlastne je. Rozpráva také nezmysli, že chce ísť domov, že tu je len na návšteve a tak ďalej. Ale určite vás zdržujem."                                                                                 "Neospravedlňujte sa. Je to moja povinnosť prísť, pozrieť na pacienta, keď to potrebuje. Určite rád oddychuje, pospí si."                                                                                                                               "To viete, a my sme radi."                                                                                                                           "No vidíte. Treba sa na to pozrieť aj z tejto stránky. Spánok pomáha."                                              Starému otcovi sa hlasy pomaly vzďaľovali.

   Na lúke bola aj studnička. Keď chlapec prišiel k nej, kľakol si na kolená a načrel vody do dlaní. Pil pomaly. "Otec vravia, aby som veľa nepil. Hlas mi zájde. Studená je. Ale ja, studnička, môžem. Otec sú v robote a kosiť prídu až zajtra ráno. Mňa poslali, aby som dozrel, ako tráva rastie. A či je už dosť vysoká. A či druhí neskášajú."                                                                                              Rozhľadel sa vôkol seba a uznanlivo kýval hlavou: "Tráva je už mocná. Po pás. Pošlem ich.        Ale skôr ako odídem, ešte raz sa z teba napijem. Mamka hovoria, že tvoja voda je životabudič.      A zajtra, hneď z rána, prinesiem aj krčah. Nech vidia, že na nich myslím. Aspoň budú menej       do mňa brýzgať."                                                                                                                                              Opatrne načrel vody do dlaní, napil. Postavil sa. "Lúka nie je veľká. Štyria ju skosia za jeden deň. A pri tebe budú oddychovať. Celému svetu by si chutila. A podvečer prídu ženy. S pánom bohom."

   Starým otcom myklo. Otvoril oči, posadil sa na posteli. Slnko zapadalo a šero sa rozplývalo      po izbe. Nohy vliezli do papúč. "Pokosili."                                                                                              Keď sa starý otec vracal z kúpeľne, začul hlasy v obývačke.                                                                       "Dobrý večer," podišiel k stolu a sadol si na stoličku.                                                                             "Otec, máme návštevu."                                                                                                                             "A čo. Nemôžem tu byť? Je to aj môj dom."                                                                                               "Ja som nič nepovedala."                                                                                                                             "Najradšej by si bola, keby som stále spal."                                                                                             "Joj, ale ste domýšľavý."                                                                                                                  Žena v kresle otočila hlavu k starému otcovi: "Vraj ste chceli ísť na žeriave do Tatier," pousmiala sa, "je to pravda?" Zdvihla šálku s kávou.                                                                                                Otec sa ani nepohol. Cez pootvorené okno mu do nosa stúpala vôňa zeme. Vstal a kašľajúc sa pobral do izby. "Stojí to za prd. Dnes návštevy nevedia nič poriadne robiť. Len sedieť a kávu piť. Ani len hrabať. Len fajčiť!"                                                                                                                             "Otec, zase kašlete? Veď dnes bol u vás doktor. To mi robíte naschvál."

   Starý otec, ležiac na posteli, mal pocit, že s pavúkom si hľadia priamo do očí. Nevadí. Aspoň ho nemusím hľadať na strope. Zaspal rovnako rýchlo ako poobede. Pavúk sa pomaly začal spúšťať zo steny.

   Chlapec sa zamyslený, poskakujúc z nohy na nohu, vracal sa domov. Cestu dobre poznal a tak len dohliadal, aby nestúpil na kameň alebo konár stromu a nevyvrtol si členok. Dobre si pamätal tú bolesť.  "Svoj nový nožík nepožičiam nikomu. Strúha najlepšie zo všetkých. Len tak stružlinky lietajú."                                                                                                                                                     Už bol nad dedinou, a keby zdvihol hlavu, všetky domy by mal ako na dlani. Keď tak urobil, prekvapil ho dym, ktorý stúpal vysoko nad strechy. Srdce mu zovrelo a nevedel sa poriadne nadýchnuť. Ani nevedel, ako dlho bežal. Pevne ho chytili čiesi ruky a zdvihli do vzduchu, inak    by vbehol rovno do horiaceho domu. Jeho krik a hlasitý plač zanikol vo vrave, praskote horiaceho dreva. Slzy mu stekali po tvári a on bezcieľne pobehoval okolo domu. Počul len čísi hlas, ktorý ho neustále prenasledoval.                                                                                                                                Dvaja chlapi vynášali z domu raneného. Položili ho na zem. O päť minút na to padla strecha. Chlapec sa sklonil nad muža, starostlivo mu utieral čelo, celú tvár a zároveň mu po lícach neprestávali tiecť slzy. Vyzliekol si košeľu, roztrhal a jednotlivé kúsky priložil na krvavé rany na tele.                                                                                                                                                                   "Vodu," bolo po dlhom čase prvé slovo, ktorému chlapec rozumel.                                                Aj keď zaznelo slabo, v spojení s výdychom. Predralo sa z úst muža. Chlapec ho počul jasne, ako úder zvona na kostolnej veži. Ich pohľady sa stretli. Mužovi, rovnako ako chlapcovi stekali po tvári slzy. Keď prvá dopadla na zem, hlava bezvládne padla na bok.                                                       "Neumierajte, otec. Prinesiem vám životabudič. Prosím vás..., otec."

   Ráno našli starého otca nehybne ležať na posteli. Slnko, ako už niekoľko dní predtým, zvedavo nazízalo cez oblok a vyháňalo chlad z každého kúta miestnosti.                                                        Jeho teplé lúče zohrievali zem. Jar sa prebúdzala k životu.