MORUŠA

11.12.2022

Príbeh židovskej dievčiny, napísaný podľa knihy autorky Iboja Wandall-Holm: Moruša.


Iboja sa narodila rok po staršej sestre Lile. O sedem rokov sa narodil brat Ernest a po ňom mladšia sestra Grétka.

Iboja ako malá, keď večer zaspávala alebo sa v noci zobudila, vídavala v kúte pri dverách černovlasého, černookého muža v červenej peleríne. Mlčky stál a hľadel na ňu. Akoby ju volal k sebe.

- Otec ma nedá! Gombička ma ochráni. - šepkala Iboja do tmy a v dlani pevne zvierala veľký kožený gombík, ktorý jej darovala suseda.


Ako staršia, keď sa so súrodencami hrávala vonku, ostatné decká na nich niekedy pokrikovali: Žid smrad, kolovrat, na riti má vinohrad! Žid smrad, kolovrat, na riti má vinohrad! Žid smrad, kolovrat, na riti má vinohrad!

Nadávky brali ako prírodné úkazy, ako dážď alebo krúpy. Nebránilo im to, aby sa s deťmi hrávali ďalej.


Neskôr sa stala žiačkou židovskej školy. Školy, ktorú pre pokrokovú pedagogiku a včasné vyučovanie cudzích jazykov, navštevovali aj deti nežidovských rodín ako aj deti cigánskych muzikantov.


Ibojina mama bola knihomoľ. Zaujímala sa o maliarske umenie, písala básne, rozprávala vymyslené príbehy. Okrem slovenčiny hovorila plynule aj po nemecky, maďarsky a čiastočne francúzsky. Otec vedel hrať na rôzne hudobné nástroje. Komponoval, vyučoval a dirigoval chlapčenský a mužský zbor. Jeho vnútorný nepokoj ich poháňal z miesta na miesto, z bytu do bytu.

Výchovu detí prenechával manželke. Tá nerobila medzi nimi rozdiely.

- Rovnaké práva a povinnosti! Slušne sa správať! Vzdelávať sa! Byť večer doma v určenú hodinu! Nepoužívať nadávky! Vyhýbať sa zlej spoločnosti...

To boli prísne prikázania, inak veselého človeka, ktorý sa rád a srdečne smial.

Úlohy si Iboja robievala spolu s kamarátkou Cecíliou. Tá hovorievala o Židoch ako o nepriateľoch slovenského ľudu.

- Prečo sa hneváš na Židov? - opýtala sa jej raz Iboja.

- Musíš mi prepáčiť, ale Židia zabili Ježiša.

- Ježiša? Nezabudni, že Ježiš bol Žid.


V roku 1936, v rámci znášanlivosti, ako členovia židovského združenia sa zúčastnili jedného z vystúpení, nazývaného Akadémia. Tancovali v slovenských krojoch a spievali slovenské piesne. Vtedy Iboja začula hlasný šepot dvoch neznámych ľudí.

- Nezdá sa ti, že Židia a Židovky by sa nemali obliekať do slovenských krojov?


Ako gymnazistka Iboja milovala knihy, rovnako ako mama. Ráno bývala nevyspatá, unavená a často nepripravená. Pod vplyvom románov bola neustále zaľúbená. Niekedy aj do troch chalanov naraz. Samozrejme platonicky. Po prvej láske prišla druhá, ešte vážnejšia. Tou bol študent medicíny. Pekný, o šesť rokov starší. Ako prvý ju bozkával tak, ako bozkávajú dospelí muži.

- Iboja, čo to robíš! Okamžite poď dnu! - zakričala mama, keď sa večer bozkávali na dvore.

Pred posledným rande, budúci medik, zjedol hrianku aj s cesnakom. Keď mu to Iboja vyčítala, povedal urazene: Azda si nemyslíš, že kvôli ženským budem žrať fialky!

Tretí chlapec v poradí sa podobal na francúzskeho herca. Chodili spolu na dlhé túry. Po každej z nich jej napísal nové básne po slovensky, nemecky alebo po francúzsky. Keď odcestoval, bolo jej za ním smutno. Asi tak týždeň.

Aj keď mama strážila cnosť dievčat, nemala nič proti chlapčenským návštevám.

- Ženy sa musia naučiť stáť na vlastných nohách! Vedomosti posilňujú sebadôveru. A vy, ako deti židovských rodičov, ju budete potrebovať.


V roku 1939 po vyhlásení samostatnej Slovenskej republiky začali skupiny gymnazistov chodiť v gardistických uniformách. Na prasknutie nafúkaní s pocitom nadradenosti a moci. Bol to zároveň posledný rok, v ktorom mohli židovskí študenti maturovať. Iboja na mature patrila medzi najlepších.

Opojenie z úspechu sa však vyparilo hneď, ako zostupovala zo schodov gymnázia a vošla do reálneho života v Slovenskom štáte. V štáte, v ktorom nič nezostalo na svojom mieste. Platné právo stratilo účinnosť. Etické normy stratili hodnotu. Z pravdy sa stala lož a z klamstva pravda. Nastúpili zákony Tretej ríše. Zákazy, príkazy a rozkazy.


V roku 1940 bol vypracovaný plán na odstránenie Židov z hospodárskeho života Slovenského štátu. Prevedenie ich majetku do árijského vlastníctva. Občania sa rozdelili na arizátorov a tých, čo nearizovali.

Gardisti v čiernych uniformách a čižmách robili ľudové domové prehliadky. Hľadali skryté poklady, šperky, zlato. Odchádzali ovešaní kobercami a záclonami, odnášali obrazy, písacie stroje, rádiá, ako aj predmety nutné pre každodenný život: taniere, príbory, šálky...

Riadili sa heslom: Len im berte, čo si nahrabali.

Jednej z prehliadok ich bytu sa zúčastnili aj Iboji bývalí známi. Stála

opretá o stôl, so skríženými rukami. S odporom sledovala ako rabujú. Hľadela na pootvárané skrine, pokrčené šaty, povyhadzované veci zo zásuviek, na jej milované knihy rozhádzané po zemi.

- Ste obyčajní gauneri! - povedala. - Že sa nehanbíte takto verejne kradnúť!

Zasmiali sa a vzorovo vypochodovali von.

Židom bol postupne zakázaný vstup na kúpaliská, klziská a športové ihriská. Vo večerných hodinách nesmeli vychádzať z domu. Museli chodiť len do židovskej školy. Nesmeli držať pasy a museli nosiť žltú hviezdu prišitú na mieste, kde sa pod šatami ukrývalo srdce.

- Židia do Palestíny! Židovský bordel! Židia von! - počula stále častejšie.


- Musíš podplatiť notára! - povedal v jeden deň otec.

- Ale otec, veď som nič takého ešte nikdy nerobila!

- Ak sa chceš vyhnúť deportácii, musíš sa o to pokúsiť. Tak choď!

Keď vošla do miestnosti, notár, muž s ulízanými vlasmi, siahol po legitimácii. Vstal a odišiel. Po chvíli sa vrátil, podal jej legitimáciu zbavenú tisícky. Otvoril dvere a zavolal: Buďte taká dobrá a vystavte slečne cestovné povolenie.

Jedinou krajinou, kde mali ako utečenci nádej na prežitie, bolo protifašistické Maďarsko.


Keď ju kamarát Kubo odprevádzal na stanicu, zozadu a potichu podišli k nim traja gardisti. Obstáli Kuba a začali ho kopať vyleštenými čižmami.

- Dosť! Dosť! Prestaňte vy svine! Nechajte ho! - kričala Iboja.

Ale gardisti si ju nevšímali. Keď skončili, upravili si uniformy, utiahli opasky. Odišli s hlasným smiechom: Dobre mu tak, smradľavému Židovi! Už dávno sme ich mali vyhnať!

Kubo mal tvár plnú krvavých škrabancov a podliatín.

- Z nás nič nebude, Iboja. - povedal. Zdvihol hlavu a mlčky jej hľadel do očí. Vedel, že mu rozumie.


Spolu so sestrami nastúpili do vlaku, ktorý ich zaviezol na hranice. Pašerák ich všetky tri previedol do Maďarska za 2000 slovenských korún. V Budapešti sa ich ujala otcova rodina. Neskôr si museli nájsť ďalšie ubytovanie a prácu. Kým Iboja šila bielizeň, sestry konzervovali vajcia.

V jedno ráno prišli tajní a všetky tri zatkli. Odviezli ich vlakom do Užhorodskej väznice.


Bola jeseň. Iboja ležala na matraci si uvedomovala, že už tri dni mala na sebe tie isté šaty. Cítila sa špinavá. Na susednej matraci spal Poľský šľachtic. Každý večer sa modlil. Keď zhaslo svetlo, chytil jej nohy a začal bozkávať. Snažila sa ich vytrhnúť z jeho rúk a pritom nezobudiť spiacich spoluväzňov. Nakoniec ho musela kopnúť do nosa aby jej dal navždy pokoj.

O niekoľko dní Iboju a Lilu odviedli na hranicu. Mladšia sestra musela zostať v Užhorodskej väznici. Nikdy sa nedozvedeli prečo. Na hraniciach ich pustili. Cez močariská a lesy sa snažili vrátiť do Maďarska.

Napriek tomu, že si zariadili falošné doklady, opäť ich chytili. Odvliekli do tábora a potom ďalšieho.

V tábore Iboja robila núdzovú sestričku pre lekára. Naučila som sa podávať pilulky, dávať injekcie.

- Zajtra možno budete mŕtvi! - takmer stále jej zneli v ušiach slová zástupca tábora. S nimi zaspávala a aj sa budila.


Vo februári 1944 ich spolu s Lilou odtransportovali do Budapešti. Pokúsili sa o útek, ale nedostali sa cez veľké zamknuté vráta.

Opäť ich presúvajú. Štyri dni sa vezú vo vagónoch, v ktorých len nedávno prevážali dobytok. Spolu s nimi Česi, Slováci, Nemci, Rakúšania a Juhoslovania.

Keď vlak zastavil na slepej koľaji, veľké a ťažké dvere na vagóne sa s rachotom otvorili. Ozval sa štekot rozkazov, údery. Väzni vyprázdňujú z vagóna preplnené plechovky moču a výkalov. Vyťahujú mŕtvych a hádžu na zem.

- Ustatí, nevyspatí a chorí, postarší a matky s deťmi sa môžu odviesť na nákladných autách. Všetci sa zídeme na mieste určenia. - povedal dôstojník s chladnou zdvorilosťou.

Iboja mlčky stojí pred vagónom a hľadí na zaoblenú kovovú bránu koncentračného tábora s nápisom Osvienčim.


Zobrali im všetky osobné veci. Museli sa vyzliecť donaha. Pre strážcov nie sú ženy, skôr vec.

- Na čo tu čakáme? - opýtala sa Iboja.

- Na odpoveď z Berlína, čo s vami. Nemáme ešte pre vás miesto. Musí sa najprv vyprázdniť barak. - skonštatoval strážca.

Zaviedli ich do väčšej miestnosti. Dovolili im sadnúť si na zohriatu betónovú dlážku. Aspoň trochu sa mohli zohriať. Až neskoršie sa dozvedeli, že sedeli na povale jedného z krematórií.

Keď sa rozhodlo, čo bude s nimi ďalej, poliali ich ostro páchnucou štipľavou dezinfekčnou tekutinou, oholili ochlpenie a nakrátko ostrihali vlasy. K nohám hodili balíček.

- Čože? To mám nosiť špinavé plesové šaty s nakrivo odstrihnutou dolnou časťou? Jedna topánka s vysokým opätkom, druhá s nižším?

- Drž hubu! Dostala si, čo ti patrí! - znela odpoveď.

- Obliecť! Pochodom, vchod! Raz - dva, raz - dva, ... Los! Raz - dva, raz - dva. March!

- Stáť!

Stoja v blate, čakajú a mrznú. Pripomínajú jej strašiaky v poli. Nevie, či sa má smiať alebo plakať.


Vedú ich do vyčisteného a splynovaného baraku.

Každá z väzenkýň dostala plechový tanier a lyžicu.

- Dávajte si na ne pozor. Ak si ich stratíte alebo vám ich ukradnú, budete žrať holými rukami! Rozumeli ste?

- Tá, čo sa odváži porušiť lágrový poriadok... Amen!

- Aj v tvojej polievke je piesok? - opýtala sa Lili.

- Hej, aj v mojej.


Od tejto chvíle sa stali len číslami, ktoré im na ľavé predlaktie vytetovala nemecká väzenkyňa. Presne a starostlivo vpichovala do kože bodku za bodkou. Päťciferné čísla a malý trojuholník. Ak číslo dosiahlo stotisíc, začalo sa nanovo. Len pre poriadok: 00001.


Po pár týždňoch Lilina priateľka, vedúca iného bloku, doniesla pre nich sukne, svetre, blúzky, dreváky a teplé deky. Potom ich vyviedla na cestu. Ukázala prstom na vysoké komíny pred nimi. Valil sa z nich hustý, čierny dym a šíril nepríjemný, zvláštny zápach.

- Takto skončili všetci tí, čo prišli s vami a prijali ponuku dať sa odviezť na nákladných autách.


Priatelia im pomohli a zariadili premiestnenie z Osvienčinskej filiálky Brezinky do filiálky Rajska, kde bola väčšia pravdepodobnosť prežitia. Museli sa však dať vyšetriť doktorom Mengelem. Mužom, ktorý bol známy výberom väzňov na smrť ako aj výberom väzňov na pokusy. Teda stále na smrť.

Iboja stála pred ním nahá s nepokojne tlčúcim srdcom a niekoľkými červenými bodkami na tele.

- Čo s tým? Máme sa na to pozrieť bližšie? - opýtal sa síce chladne, ale so záujmom Mengele.

- Ale nie! To ju len uštipla blcha. - povedala Ena, ochrankyňa Iboje a Lili, medička, pôvodom z Čiech.

V tábore Rajská dostala prácu v záhradníctve.


Raz v noci ju zobudil zvuk vlastného plaču. Plakala každú nasledujúcu noc. Zaspala zakaždým až nad ránom. Plač ustal, až keď sa začala rozprávať s väzenskými dievčatami. Hovorila s nimi o osobných veciach, o politike, filozofii a literatúre. Začala sa dokonca učiť ich jazyky a piesne. Asi po mesiaci sa prvýkrát vyspala.


V októbri a novembri 1944 nečakane spojenci bombardovali Osvienčim. Po celom tábore začali kolovať chýry, že front je už celkom blízko. Všetkých väzňov budú evakuovať, plynové komory a krematóriá vyhodia do vzduchu. Každé svedectvo o zločinoch, ktorých sa nacisti dopustili v koncentrákoch, musia zmiznúť bez stopy.


Začali presuny.

- Schneller! Schneller! - kričali esesáci, ktorí ich vyháňali na cestu. Strieľali do tých, čo nestačili plniť príkazy.

O niekoľko dní, pri jednom z ďalších pochodov Iboja skončila na prični, s hrozným bolením hlavy a pocitom hladu.

- Bože, týfus.

Odpadla. Nevedela, ako dlho bola v bezvedomí.

Dvadsaťkrát za deň musela ísť na záchod, no ani raz to nestihla.

- Myslím, že umriem! Vážim 35 kíl. Ešte stále mrzne.

Keď Iboja ako tak zosilnela. Po týfuse jej vypadali takmer všetky vlasy.


Pri jednom z ďalších pochodov spolu s Lilou využili zmätok, ktorý nastal pri spojeneckom nálete. Ľahli si medzi mŕtvoly do priekopy pri ceste.

Keď sa pochodujúci vzdialili, roztrhli vpredu zošité väzenské rovnošaty. Pod nimi mali viac vrstiev vlnených svetrov a sukní. Spolu s Lilou sa zamiešali medzi nemeckých utečencov. Väčšinu času šli pešo. Občas sa zviezli na traktoroch, vozoch alebo vlakom.

Zamestnali sa na jednej farme. Ako Nemky utekajúce pred frontom.

Ich klamstvo odhalil v jeden deň farmár, keď si všimol tetovanie na Ibojinej odhalenej ruke.

Oklamali ste ma. Utiekli ste z koncentračného tábora!

- No a teraz nás udáte Gestapu?

- Neudám. Ak mi sľúbite, že poviete Američanom, že som vám pomohol a že som k vám bol dobrý!


Vážení priatelia.

Toto je príbeh Iboji Wandall-Holm, ktorá sa narodila 1922 vo Vrbovom v Liptovskom Mikuláši.

Ženy, ktorá prežila obdobie "vojnového" Slovenského štátu, osvienčimské peklo a o tejto skúsenosti napísala sugestívnu, krásnu a zároveň hrozivú knihu Moruša. Po Druhej svetovej vojne pôsobila v Prahe. Vyštudovala žurnalistiku a pracovala pre Československý rozhlas. V roku 1947 sa vydala za Dána a stala sa dánskou občiankou. V roku 1956 sa odsťahovala do Kodane, kde žije dodnes.