MOTOVIDLO

16.07.2020

Príbeh chlapca, ktorý si pripadá vo svete ľudí a spolužiakov stratený. Je pomýlený, nedarí sa mu ako ostatným a tak je z toho smutný.                                 


ISBN 978-80-570-2314-2

Postavy

MOTOVIDLO - Miško

spolužiačka Janka

mama, suseda 1, suseda 2, učiteľ, spolužiaci

Hru je možné hrať ako monodrámu (dospelí deťom), ako som to urobil ja. Držím palce.

MOTOVIDLO

VÝSTUP I. v byte; Miško, mama

Hudba.

Vchádza Motovidlo Miško, oblečený v "nočnej košeli". V ruke drží malý vankúš. Keďže okolo seba má neporiadok, podarí sa mu zavadiť o veci v priestore, položené na zemi. Zastane, niekoľkokrát sa vystrie, zívne, pohladí vankúš, zívne, položí hlavu na vankúš a stojaci zaspáva.

Miško: Ahoj decká. Trochu neisto. Vy ma ešte nepoznáte? Určite? Kde bolo, tam bolo, žilo a bolo - Motovidlo. No, tak to som ja. Všetko, čo sa dalo, mopotalo, polopota, tamo... Pardón, chcel som povedať po-mo-talo. Dúfam, že mojim motaním nenakazím aj vás. To by som nechcel. Aj keby, ktohovie ako by to vyzeralo, keby každý z vás robil veci trochu inak ako ostatní. Ále,... Nemusíte sa báť. Ako vidíte, už nie som smutný z toho, aký som. Ale rozpoviem vám príbeh, keď som ešte smutný bol. Začnem pekne od začiatku. Kde bolo, tam bolo, žilo a bolo... Motovidlo... Miško.

Miško sladko spí postojačky v kuchyni.

Mama: Miško. Synček môj. Prečo spíš v kuchyni? Choď si ľahnúť do postele.

Miško: Ja? Mamííí...

Mama: Áno. S tebou sa rozprávam.

Miško: Ja a spať? Práve sa chystám do školy.

Mama: V nočnej košeli? A bez tašky?

Miško: Vadí?

Mama: Vonku je tma. Škola je zatvorená. Všetci tvoji spolužiaci už dávno spia.

Miško: Zneistie. Tma? ... Nevadí! ... Idem a basta.

Mama: Ktohovie, či by si cestou v tme nestratil. V noci všetko vyzerá inak.

Miško: Ale mamííí. Ja a stratiť? Ho, ho, hóóó. To ma ešte nepoznáš.

Mama: Ako myslíš. Tvrdohlavec jeden. Pre istotu si zober zo  sebou baterku.

Miško: Dobre. Ale len preto, že to chceš ty.

Hudba.

Miško si zoberie baterku, najskôr ju nevie zapnúť a potom si omylom zasvieti rovno do očí. 

Miško: Ale toto.

Miško zasvieti do tmy a rázne vykročí. Jeho krok je postupne viac a viac neistejší, spomaľuje až zastane. Vyberie sa radšej iným smerom, zase iným, zase iným, až krúži dookola. Popritom si šomre.

Miško: Tadeto nie. Žeby tadeto? Nie. Ani tadeto nie. Stratiť sa nemôžem. To by sa mi smiali. Nie som prvák! Pre istotu sa niekoho opýtam. Vyzve k diskusii niektoré z detí. Prosím ťa, vedel by si mi poradiť, ako ísť do školy? Dvakrát vpravo, potom vľavo, rovno... Ale ja nechcem ísť do tvojej školy. Len ma popletieš. Nejako to zvládnem. Idem a basta!

Miško sa zahľadí jedným smerom. 

Miško: Tadeto. Jasnačka.

Pomaly, neisto sa skôr zakráda cestou, ktorá, podľa neho, vedie do školy. Neisto sa obzerá okolo seba. Všade tma a ticho ...

Mama: Ty sa bojíš?

Miško: Preľakne sa. Nie, nebojím!

Mama: Určite?

Miško: Mami. Vieš o tom, že deti sa nemajú strašiť? 

Mama: Áno. Viem. Ale ja sa o teba tak trochu bojím. A nehanbím sa to povedať.

Miško: Ty sa bojíš?

Mama: Áno, bojím!

Miško: V poriadku. Keď sa o mňa bojíš, nejdem do školy. Zhasne baterku.

Mama: To som rada.

Miško: Ale skôr ako pôjdem spať, priprav mi, prosím, raňajky. Ďakujééém.

Mama: A kedy budeš večerať?

Miško: No predsa ráno.

Mama: Ach jaj.

Miško odloží baterku, vyberie vankúš, našuchorí, pozerá naň.

Miško: Mám chuť na niečo sladké. Chlebík s masielkom a podíde k deťom a nabáda ich, aby mu poradilijahodovým džemom. Natiera džem na chleba. Ktorý milujem.

Miško zasnene hľadí na vankúš, ktorý mu pripomína chleba. Symbolicky naň natrie maslo, džem.

Miško: Ako krásne vonia. Natretý chlebík dá privoňať deťom. A k tomu pečenú kačku s knedľou a kapustou. Zarazí sa. Čo to trepem. Džem a kapusta? To by neskončilo dobre. Ešte raz. Zmätene chodí hore, dolu. Chlebík s masielkom, džemom ááá ... zamyslí sa, pohár teplého kakauka k tomu. To už znie lepšie. Tak. A teraz môžem pokojne zaspať a nemusím sa báť, že sa pokaka... šepotom proste, že sa mi stane v posteli nehoda.                                                                                      

Miško si položí hlavu na vankúš a zaspí.


VÝSTUP II. v byte; Miško

Miško: A tak som vám, milé deti, zaspal. Ako inak - postojačky. Snívalo sa mi, že som zaspal skôr ako som sa naraňajkoval. Čo bola nakoniec aj pravda. Hudba. Lebo mi začali v bruchu vyhrávať muzikanti. Miško sa chytá za brucho. Ja mám hudbu rád. A rád tancujem.

Miško začína tancovať. Stále rýchlejšie. Je to nestrojený tanec, bez choreografie.

Miško: Joj. Ale som poriadne hladný. Tancuje, krúti sa. Postupne nevládze. Už dosť! Chcem spať!

Miško unavený, v stoji, so zvesenou hlavou zaspí .

Miško: Po chvíli. Už spím?

Otvorí oči. Spýtal som sa sám seba? Občas sa mi to stáva. Hlavne, keď som sám a snažím sa večer zaspať. Pýtam sa sám seba, prečo som taký nešikovný a nič sa mi nedarí. Napríklad, prečo tak často strácam veci. Ja pravidelne strácam kľúče, perá, pravítka... k divákom - deťom, A ty? Čo strácaš? A ty? Prečo si pravidelne niečo zabudnem. Napríklad pred týždňom som si zabudol v škole tašku. Prišiel som domov bez nej ... k divákom - deťom, A ty? Čo si zabúdaš? A ty? Prečo z futbalového ihriska, zo super zápasu, prídem vždy špinavý ako prasiatko a mama sa hnevá. Ja strácam a zabúdam ďaleko viac ako vy všetci dokopy. Napríklad včera, keď som liezol po strome, náhodou sa mi roztrhli nohavice. Názorne deťom ukazuje, ako veľmi sa mu nohavice roztrhli. Vidieť, že má z toho radosť. Zbadá sa. Zdvihne prst. Opakujem: urobilo sa to samo...!

Miško: Miško neklam! Kto to má počúvať.

Miško: Vidíte? Opäť sa rozprávam sám zo sebou. To preto, lebo každý z nás vie, keď klame.

Miško: Dobre, dobre. Roztrhol som si ich, lebo som nešikovný. Zamyslí sa. Ale prečo mám taký pocit, že často robím veci zle a naopak len ja a ja. Na vine sú dospelí. Stále sa im niečo na mne nepáči. Ako robím, čo robím. Ku všetkému majú pripomienky. DOSPELÍ!!! Keby boli aspoň trochu menší. Znázorní rukou akí malí by mali byť. Ešte menší, ruku pustí nižšie, čo poviete decká, správne, ešte menší, ruku pustí nižšie, ešte menší. Keby boli úplne malilinkatí a ja veľkýýý. Medzi prstami už nieje takmer miesto.  A vtedy som dostal nápad. Chcem vidieť svet zo strechy nášho domu. Ulice, domy, parky, celé mesto a takto malilinkatých dospelých. Idem sa prejsť. Povedal som sám sebe. Podíde k dverám. Ale ako, keď mama zamkla vchodové dvere a kľúče vždy schová? A ja som ten môj asi stratil. Neviete mi, deti, poradiť? Miško čaká pomoc od detí. Aha. Otvorím okno. A po stene vyleziem na strechu. Jasné, že ma to skôr nenapadlo.

Hudba. Miško otvára okno, prelieza cez okenný rám. Zostane rozkročmo v okennom ráme.

Miško: Ale Miško. Nemal by si. Na strechu. V noci. Zamyslí sa. Idem. 

Miško z okna pozerá dole a potom hore. Rukami sa snaží zachytiť o stenu, ale nejde to. Otočí sa k deťom.

Miško: Nebolo to také jednoduché ako som si myslel. Stena strmá a strecha vysoko. Nie som predsa Spidermann. Počkaj... Už sa držííím. Ide to. Leziem. Tááák. A som na streche. Podarilo sa.      

Miško sa po stene podarilo vyliezť na strechu domu. Je nadšený. 

Miško: To bola nádhera. Rozhliada sa. Milióny svetielok v meste podo mnou a milióny svetielok na oblohe nado mnou. Všetci spia. Nevadí. Aspoň si nik nevšimne, ako všetko motám, pomotám a zamotám. Určite sa im niečo pekné sníva. Napríklad, ako roztiahli ruky a začali nimi mávať. Roztiahne najskôr jednu ruku a potom druhú. Poďme. Pekne obidve naraz. Tááák. Rozbehli sa, mávajú rukami a lietajú voľne ako vtáci. Hrá hudba. Letííím. Vyzve deti, aby lietali s ním.                               


VÝSTUP III. na streche; Miško, Suseda 1, Suseda 2

Miško: Ale ak som si myslel, že budem sám, a nebude ma nikto rušiť, mýlil som sa. Susedu, čo býva v dome oproti nám, niečo zobudilo a rozhodla sa nadýchať čerstvého vzduchu.

Suseda 1: Jáááj. Panenka skákavá.

Miško: V prvom momente, keď ma uvidela, bola presvedčená, že som duch, ktorý ju prišiel vystrašiť alebo uniesť.

Suseda 1: Nebojsová...

Miško: Tak sa totižto volá naša suseda...

Suseda 1: Nebojsová, neboj sa!!!

Miško: A keďže býva v dome, na tom istom poschodí s ďalšou susedou a okná majú vedľa seba, oslovila aj ju.

Suseda 1 osloví cez otvorené okno Susedu 2.

Suseda 1: Šepkajúc. Suseda. Hlasnejšie. Susedá. Ešte hlasnejšie. Hojdáková! Krucinál. Nahnevane. Nespite!

Suseda 2: Prebudí sa. Čo je? Kto ma budí?

Suseda 1: Vidíte to, čo ja?

Suseda 2: Pozerá sa dole pod okno. Nič nevidím.

Suseda 1: Krucinál, pozerajte sa  pred seba.

Suseda 2: Zdvihne hlavu a uvidí Miška. Jaj. A to je čo?

Miško: Uvedomil som si, že je zle. Keby sa ma opýtali, čo na streche robím, nevedel by som im to vysvetliť. A keby som im aj povedal pravdu, neuverili by mi. A tak som začal hrať námesačného. Pozor, idem. Prepáčte. Takmer nabúra do detí. Otočka. Pozor, idem. Prepáčte. Takmer nabúra do detí. Otočka. Pozor, idem.

Miško chodí po streche s rukami pred sebou. Kráča trochu neisto. Po očku pozerá na susedy.

Suseda 1: Že sa nehanbí. To je škandál.

Suseda 2: Na rozdiel od susedy 1 je pokojná. A ktože nám to je?

Suseda 1: Vy ste ho nespoznali? To je predsa náš sused.

Suseda 2: Ale čo nepoviete? Náš sused? Počkajte, ... vyjde z okna a ide bližšie k Miškovi, už viem. Miško Pomotaný? Jáááj. Vráti sa.  Ešte som ho v nočnej košeli nevidela. To preto. A čo ste mi to skôr nepovedali. A že vraj suseda. Miško, tu som. Zakýva. Z ničoho nič sa preľakne. Suseda. A čo ak na niekoho padne?

Suseda 1: Prevráti oči. Prosím vás. Kto by chodil v noci po ulici!

Suseda 2: Musím to rýchlo povedať susede.

Suseda 1: To som ja a ja to už predsa viem!

Suseda 2: Tak ďalším susedom.

Suseda 1: Všetci spia!

Suseda 2: Niekomu to povedať musím, lebo inak ma jednoducho uchytí!

Miško: Ako povedala, tak aj urobila.


VÝSTUP IV.  Miško a decká v obecenstve, suseda 1    

Hudba. Suseda 2 chodí od diváka k divákovi a ukazuje na Miška.

Suseda 2: Sused, suseda, vstávajte. Videli ste to? Čó? Nie? Ani ja. Len sa pozrite. Rarita. Čó?  To ste ešte nevideli. Človek toho ešte nevidel... a tak ďalej, a tak ďalej, až skončí pri poslednom divákovi.  

Miško: A tak sa to dozvedeli susedia našej susedy a týchto susedov susedia susediacich susedov a ďalší susedia susedov a susediacich susedov... Zamyslí sa. No jednoducho všetci. Hrdo stojí. Bol som vychádzajúca hviezda. 

Suseda 2: Tak, a teraz môžem ísť spokojne spať. Vyklebetila som, čo sa dalo. Odchádza. 

Miško: Suseda Nebojsová sa upokojila a stále stála v okne a zasnene hľadela mňa.

Suseda 1: Náhodou, dobre vyzerá aj v nočnej košeli. Idem si uvariť kávu, aby som nezaspala. A prinesiem si aj ďalekohľad. Aby som lepšie videla. Dúfam, že o niečo dôležité neprídem. To by som neprežila. Už bežííím.

Miško: Páčilo sa mi, že ma niekto obdivuje. Že sa o mňa trochu boja a záleží im na mne. A tak  som na strechu prišiel ešte ďalšiu noc. Moja mama zatiaľ spokojne spala. Cez deň veľa robí a večer , len čo si ľahne, zaspí tvrdo, ako poleno. Miško zaspí tiež.


VÝSTUP V. ranné vstávanie, Miško, mama, deti

Ozve sa budík.

Mama: Miškóóó. Krátka pauza. Miškóóó. Je ráno. Prídeš neskoro do školy. Budík už zvonil. Dvakrát!

Miško: Ráno? Prines mi prosím ťa, večeru. Som strašne hladný a unavený. Bolia ma nohy. Dobrú noc. Zvesí hlavu.

Mama: Miško! Ach jaj. Keby slnko malo vstávať podľa teba, nevstalo by nikdy. Sadni si pekne za stôl a naraňajkuj sa!

Miško: Mne sa nechce.

Mama: Bez rečí.

Miško: No dobre.

Mama: Nezabudni na desiatu. Pekne si ju daj do tašky.

Miško sedí za stolom. Desiatu dal do tašky. V ruke drží šálku kakaa, zaspáva. Nahýba ho do strany. Hlava mu klesá stále viac, až takmer spadne zo stoličky.

Mama: Miško. Nespi!

Miško: Strhne sa. Nespím.

Mama: Neklam.

Miško: Len som pozeral, či niečo nie je pod stolom. Sadne si, usmieva sa. A sú tam moje nohy.

Mama: O chvíľu sa zastavia po teba tvoji spolužiaci. Tak nech si pripravený.

Miško položí tašku na kolená. Ďalej drieme. V ruke drží šálku kakaa.

Počuť hlasy detí - spolužiakov. Miško najskôr opakuje niektoré z posledných slov, mysliac si, že sa mu to sníva. Potom hovorí len áno.

Deti: Miško, vstávaj. Ideme do školy. Do školy.  Nezabudni na knižky a písanky, perá, ceruzky a pravítka. Ceruzky. Ponožky si obleč rovnaké. Áno. Desiatu máš v taške? Áno. Tak už ideš? Áno. Nechce sa nám čakať na teba. Ideme sami.

Miško sa preberie. Nevie, či sa mu to snívalo alebo nie.

Miško: Čože? Idete sami? Obzerá sa - nikde nikto. Preľakne sa. Kakao. Pohár vyleje do tašky. Počkajte mááá... Vstáva zo stoličky a uteká k dverám.

Mama: Vráť sa! Kam si sa vybral v nočnej košeli?

Miško:  Jáááj.

Miško si vyzlečie nočnú košeľu, oblečie nohavice, obuje tenisky. Medzitým stále vykrikuje: Počkajte mááá, už idééém. Keď skončí, všimne si, že spolužiaci odišli.

Miško: Smutne stojí. Odišli. Chvíľu akoby premýšľal. Nebol to najlepší začiatok dňa, ale ja som veril, že bude dobre. Som optimista. Vedel som, že na hodinu nestihnem prísť včas, ale snažil som sa ísť čo najrýchlejšie. Miško beží do školy. Pomedzi deti.


VÝSTUP VI. v škole, na hodine slovenského jazyka; Miško, učiteľ

Miško vchádza do triedy.

Učiteľ: VDobrý deň, Miško.

Miško: Dobrý deň, pán učiteľ.

Učiteľ: Už dávno zvonilo. 

Miško: Prosím, ospravedlňte ma.

Učiteľ: Sadni si na svoje miesto! Učiteľ pozerá na Miškovu tašku. Čo ti to kvapká z tašky?

Miško: Prosím, kakao? Nestihol som ho vypiť, tak som si ho zobral so sebou.

Učiteľ sa chytí za hlavu: To snáď nie!

Učiteľ telefonuje Miškovej mamičke. Počuť zvonenie telefónu.

Učiteľ: Halóóó. Miškova mamička? Krátka pauza. Dobrý deň, pani Motovidlová. Váš syn, opäť raz prišiel do školy neskoro, s taškou plnou kakaa. Prosím vás, aby ste mu do nej kakao ne-vy-lie-va-li! Ak v tom chcete pokračovať, dajte mu ušiť špeciálnu, nepremokavú tašku. Máme ho rozliate po celej triede a spolužiaci sa lepia na podlahu. Áno? Ďakujem! Prestane telefonovať.

Učiteľ: Tak, žiaci, to by sme mali. Opravil som vám diktát. Takmer všetci ste ho napísali na jednotky a dvojky, až na jedného žiaka. Čo mi na to povieš, Miško? Chceš vedieť akú známku si dostal?

Miško: Smutne. Ani nie.

Učiteľ: Len pekne čítaj, čo si napísal.

Miško: Číta diktát. Mále Taná este nivie čatať. Trada sa kreslo. Mamočke nokreslylo prestreho tylamo.

Učiteľ: Čistá päťka. Chýb toľko, že keď som ich všetky vyznačil, tvoja strana v zošite by bola jedna veľká, obrovská, červená machuľa. Znázorní veľkú machuľu. Je čas zamyslieť sa nad sebou. Ale ty to dokážeš to, Miško? Všetci v triede ti veríme.

Zvoní. Koniec hodiny. Hrá hudba. Miško chvíľu sedí smutný v lavici. 

Miško: Ale ja ... ja som chcel ... nedalo sa mi ... ach jaj.

Potom vstane a odchádza. Taška. Vráti sa. Ako Nesie tašku, vysypú sa mu z nej veci. Pozbiera ich, vloží do tašky. Tú potom ťahá za sebou.


VÝSTUP VII. po hodine; Miško, spolužiačka

Miška osloví spolužiačka: Prečo všetko motáš, Miško?

Miško pokrčí plecami.

Spolužiačka: Na začiatku vety píšeš malé písmeno, na konci veľké. Keď učiteľ povie, detská, otvorte si knihu, ty ju zatvoríš. Na hodine sa snažíš zapísať všetko, čo povie. Ale keď píšeme diktát, musím ťa napomínať, aby si písal. Nerozumiem tomu. To sa snáď ani nedá pochopiť.

Miško hľadí do zeme.

Spolužiačka: Prečo mlčíš? Rozprávam sa s tebou?

Miško: Sám tomu nerozumiem. Nemôžem za to!

Spolužiačka: Nedávno si mi ponúkol, aby sme boli kamaráti.

Miško: Ale ty si odmietla.

Spolužiačka: Čuduješ sa? Nie som si istá, či všetko nepomotáš. Niečo ti poviem a na druhý deň to bude vedieť celá trieda. Rozumieš tomu, čo ti hovorím?

Miško: Aspoň to skús. Neoľutuješ.

Spolužiačka: Ach jáj. Nakoniec, v živote sa stávajú aj horšie veci. Ako kamarátka ťa možno skôr pochopím.

Miško: Veselo. Budeš najlepšia kamarátka zo všetkých.

Spolužiačka: Miško, budem jediná zo všetkých.

Miško: Prídi dnes, o polnoci, k nám na strechu. Budem ťa čakať. Z nej sú dospelí takíto malilinkatí.

Spolužiačka: To myslíš vážne? Ale doma nezabudni povedať, že presne o týždeň ideme na výlet.

Miško: Neboj sa. Poviem.


Výstup VIII. v byte; Miško, mama

Miško: Len čo som prišiel domov, nevedel som, či sa mám viac radovať z blížiaceho sa výletu alebo polnočného stretnutia.

Mama: Ahoj, Miško.

Miško: Mami, už vieš, že ideme na výlet?

Mama: Nie. Počujem to prvýkrát.

Miško: Čo robíš?

Mama: Pozerám do žiackej knižky a nestačím sa čudovať. Takmer samé jednotky.

Miško: Zasnene. Jednotky.

Mama: Tajne som dúfala, že je to tvoja žiačka knižka, ale mýlila som sa.

Miško: Požičala mi ju spolužiačka. Myslel som, že ti urobím radosť.

Mama: Ty moje malé ... Motovidlo. Prečo nemôžeš takéto známky nosiť aj ty?

Miško: Učiteľ by mi dal jednotky, ale dobre vie, že ony sa nakoniec aj tak rozutekajú po triede k spolužiakom.

Mama: Snáď niekedy inokedy. A nezabudni ju vrátiť. Áno?

Miško: Dnes večer.

Mama: Ako, prosím?

Miško: To ja len tak. Je veselý a nedočkavý. A teraz potrebujem ísť spať. Nechcem jesť, piť, domáce úlohy nemáme.  Len si vyčistím zuby, umyjem a spať.

Mama: Je ti niečo?

Miško: Nie. Prečo?

Mama: Tak dobrú noc.

Miško: Dobrúúú. Nevedel som sa dočkať, kedy odbije polnoc. 


VÝSTUP IX. v izbe; Miško

Miško sa rýchlo prezlečie do nočnej košeli, vyzuje sa, vyzlečie nohavice. Ak doteraz mal všetko rozhádzané a nezáležalo mu na tom, teraz si veci pekne ukladá.

Miško: Netrpezlivo som čakal, kedy odbije polnoc.

Miško netrpezlivo čaká. Odbije polnoc.

Miško: Spolužiačke som otvoril dvere a spolu sme vyšli, po rebríku, na strechu. Najskôr sme tam len tak, mlčky sedeli vedľa seba a pozerali na pouličné lampy, svietiace hviezdy. Všetci susedia už dávno spali. Len sem, tam, prešiel po ulici človek ponáhľajúci sa domov. Malilinkatí.

Spolužiačka: Chodievaš sem často.

Miško: Bol som tu iba dvakrát. Tmu mám, aj nemám rád. Nevadí mi, keď zaspím a neviem o nej. A keď som tu bol sám, trochu som sa trochu bál.

Spolužiačka: Tmu nemá nikto rád, keď je sám.

Miško: Dlho sme sa rozprávali. Bolo nám spolu dobre. 

Hudba. Miško a spolužiačka spolu pozorujú hviezdy, rozprávajú sa.

Miško: A potom dostala Janka, tak sa totižto volá moja kamarátka, nápad.

Spolužiačka: Vieš čo? Budeme si hovoriť priania a možno, ako v rozprávke, zobudíme slnko a to vpustí do mesta prvé ranné lúče. Súhlasíš? Ja idem prvá. Vždy, keď si večer ľahnem do postele, vedľa seba položím svojho maca. Nechcem  byť sama!

Miško: Vždy som túžil mať poskakujúci budík, ktorý by ma ráno budil, usmieval sa a kričal: Dobré ránko Miško, dobré ránko, Miško. Veselo poskakuje.

Spolužiačka: Bolo by super, keby som mala narodeniny tak dlho ako chcem ja.

Miško: Bolo by super, ..., bol by som rád, keby sa mi už stalo všetko, čo sa má stať.

Spolužiačka: Neboj.Aj šťastena sa raz musí unaviť a potom, určite príde k tebe.

Miško: Myslíš? 

Miško a Janka sa najskôr pozerajú na seba, potom si hlavy oprú o seba. Hudba. 

Miško: Pozri, prvé slnečné lúče.  Odhodlane. Sľubujem, že od dnešného rána budem veci robiť tak, že už nič nepomotám.

Spolužiačka: To by bolo super.


VÝSTUP X. Miško

Veselá hudba.

Miško: Dnes ráno, len čo som rozospatý vstal, namiesto zubov som si v kúpeľni začal čistiť obočie. Navečeral som sa a tenisky si obul naopak. Vybral do školy a vôbec mi nevadilo, že je sobota. Samozrejme, že bola zatvorená. A tak som vošiel rovno do obchodu plného ľudí. Sadol si na stoličku a čakal. Stratil som totižto kľúče od bytu. Ako vždy. Na obed som jedol polievku z pohára a dlhé rezance strihal nožnicami. Vyzerá to tak, že sa nič nezmenilo. Robím rovnaké hlúposti ako predtým. Ale niečo sa predsa len zmenilo. Už nie som sám. Janka mi sľúbila, že si sadne ku mne do lavice. Nevadia jej moje motovidloviny. Dokonca niektoré začala robiť so mnou. A dobre sa pritom vždy nasmejeme. Nezáleží nám, čo hovoria dospelí a naši spolužiaci.

Kamoši. Kde bolo, tam bolo. Ááále. To už poznáte. Motovidlo. 

Tak, to som ja a môj príbeh na začiatku ktorého som bol pomotaný. Ale už nie som. Pozrie na Janku. Dvaja predsa nemôžu byť pomotaní.

K O N I E C