MOTOVIDLO

Príbeh chlapca, ktorý si pripadá vo svete ľudí a spolužiakov stratený. Je pomýlený, nedarí sa mu ako ostatným a tak je z toho smutný.                                 

Hra je uvedená vcelku a preto upozorňujem na autorské práva.

Postavy

MOTOVIDLO - Miško

spolužiačka Janka

mama, suseda 1, suseda 2, učiteľ, vnútorný hlas, spolužiaci

  

MOTOVIDLO

VÝSTUP I. v byte; Miško, mama

Vchádza Motovidlo Miško, oblečený v "nočnej košeli". V ruke drží malý vankúš. Keďže okolo seba má neporiadok, podarí sa mu zavadiť o veci v priestore, položené na zemi. Zastane, niekoľkokrát sa vystrie, zívne, pohladí vankúš, zívne, položí hlavu na vankúš a stojaci pomaly zaspí.

Miško: Ahoj decká. Trochu neisto. Vy ma ešte nepoznáte? Určite?                                                                     Kde bolo, tam bolo, žilo a bolo - Motovidlo. No, tak to som ja.                                                             Všetko, čo sa dalo, mopotalo. Pardón, chcel som povedať po-mo-talo.                                             Dúfam, že mojim motaním nenakazím aj vás. To by som nechcel.                                                     Aj keby, ktohovie ako by to vyzeralo, keby každý z vás robil veci trochu inak ako                           ostatní.                                                                                                                                                               Nemusíte sa báť. Ako vidíte, už nie som smutný z toho, aký som.                                                       Ale rozpoviem vám príbeh, keď som ešte smutný bol. Začnem pekne od začiatku.                         Kde bolo, tam bolo, žilo a bolo... Motovidlo... Miško.

Miško sladko spí.

Mama: Miško. Synček môj. Prečo spíš v kuchyni? Choď si ľahnúť do postele.

Miško: Ja?

Mama: Áno. S tebou sa rozprávam.

Miško: Ja a spať? Práve sa chystám do školy.

Mama: V nočnej košeli? A bez tašky?

Miško: Vadí?

Mama: Vonku je tma. Všetky deti sú už dávno doma.

Miško: Tma? ... Nevadí! ...Idem a basta.

Mama: Škola je zatvorená.

Miško: Naozaj? ... Nevadí!

Mama: Ktohovie, či by si cestou v tme nestratil. V noci všetko vyzerá inak.

Miško: Ale mamííí. Ja a stratiť? Ho, ho, hóóó. Ešte nepoznáš.

Mama: Ako myslíš. Tvrdohlavec. Pre istotu si zober zo baterku sebou.

Miško: Ale len preto, že to chceš ty.

Miško si zoberie baterku, zasvieti do tmy a rázne vykročí. Jeho krok je postupne viac a viac neistejší, spomaľuje až zastane. Je nepokojný.

Mama: Ty sa bojíš?

Miško: Nie, nebojím!

Mama: Určite?

Miško: Mami. Vieš o tom, že deti sa nemajú strašiť? Zhasne baterku.

Mama: Áno. Viem. Ale ja sa o teba tak trochu bojím. A nehanbím sa to povedať.

Miško: Ty sa bojíš?

Mama: Áno, bojím!

Miško: V poriadku. Keď sa o mňa bojíš, nejdem do školy.

Mama: To som rada.

Miško: Ale skôr ako pôjdem spať, priprav mi, prosím, raňajky. Ďakujééém.

Mama: A kedy budeš večerať?

Miško: No predsa ráno.

Miško vyberie vankúš, našuchorí, pohladí a opäť sa ukladá na spánok.

Miško: Mám chuť na niečo sladké. Chlebík s masielkom a džemom. Ako krásne vonia.                             Pomaly zaspáva. A k tomu pečenú kačku s knedľou a kapustou.                                                           Preberie sa. Čo to trepem. Džem a kapusta? To by neskončilo dobre. Ešte raz.                                 Našuchorí vankúš, okúsi jeho hebkosť, položí hlavu, zavrie oči.                                                             Chlebík s masielkom, džemom a pohár teplého kakauka k tomu. To už znie lepšie.                       Tak. A teraz môžem pokojne zaspať a nemusím sa báť, že sa pokaka... proste, že sa mi                 stane v posteli nehoda.                                                                                                                      Miško zaspí.


VÝSTUP II. v byte; Miško, vnútorný hlas

Miško: A tak som vám, milé deti, zaspal. Ako inak - postojačky.                                                                       Snívalo sa mi, že som zaspal skôr ako som sa naraňajkoval.                                                                 Čo bola nakoniec aj pravda.                                                                                                                           Lebo mi začali v bruchu vyhrávať muzikanti.                                                                                           Miško od hladu skrúca, vír vŕzgajúcich huslí ho unáša.                                                                           Ja mám hudbu rád. Trochu hudby predsa neublíži.                                                                                 Joj. Ale som poriadne hladný. Naprázdno prehltne. Krúti ho. Muzikanti v bruchu ho nútia               tancovať stále rýchlejšie.                                                                                                                             Už dosť! Chcem spať!

Miško unavený, v stoji, so zvesenou hlavou zaspí .

Miško: Po chvíli. Už spím?

Otvorí oči. Spýtal som sa sám seba.                                                                                                                           Ako iste viete, milé deti, každý máme v sebe hlas, s ktorým sa občas rozprávame.                         Hlavne, keď sme sami a snažíme sa večer zaspať.                                                                                   Sťažujeme sa mu a pýtame sa ho, prečo sme takí nešikovní a nič sa nám nedarí.                             Napríklad, prečo tak často strácame veci. Ja pravidelne strácam kľúče, perá, pravítka...               K divákom - deťom. A ty? Čo strácaš? A ty?                                                                                               Prečo si pravidelne niečo zabúdame. Napríklad ja si často zabudnem doma zošit,                           v škole peračník, ... K divákom - deťom. A ty? Čo si zabúdaš? A ty?                                                     Prečo z futbalového ihriska prídem vždy špinavý ako prasiatko a mama sa hnevá.                         Napríklad včera sa mi náhodou roztrhli nohavice.                                                                                   Opakujem: urobilo sa to samo...!

Hlas: Už spi. Kto to má počúvať.

Miško: Hneval sa môj vnútorný hlas.                                                                                                                       Dobre, dobre. Povedz mi, prečo mám taký pocit, že všetko čo robím, robím zle a                           naopak? No tak. Vysvetli mi to!

Hlas:Ja? Prečo ja?

Miško: A kto iný? Lebo si ako malý červík zavŕtaný do mojej hlavy a nedáš mi pokoj. Fuj,                         hanba.                                                                                                                                                               A vtedy som dostal nápad. Chcem vidieť svet zo strechy nášho domu. Ulice, domy,                         parky, celé mesto. Keď všetci spia a nik si nevšimne, ako všetko motám, pomotám a                   zamotám.                                                                                                                                                         Idem sa prejsť. Oznámil som sám sebe. Podíde k dverám.                                                                     Ale ako, keď mama zamkla vchodové dvere a kľúče vždy schová? A ja som ten môj asi                 stratil. Neviete mi, deti, poradiť?                                                                                                                 Aha. Otvorím okno. A po stene vyleziem na strechu. Jasné, že ma to skôr nenapadlo.

Miško prelieza cez okenný rám. Zostane rozkročmo v okennom ráme.

Hlas: Stoj! Nemôžeš len tak, mirnix, dirnix. Na strechu. V noci.

Miško: Idem. A je mi jedno, či sa ti to páči alebo nie!

Miško z okna pozerá dole a potom hore. Rukami sa snaží zachytiť o stenu, ale nejde to.

Miško: Nebolo to také jednoduché ako som si myslel. Stena strmá a strecha vysoko. Nie som                   predsa Spidermann, ktorý rozplieta pavučiny a skáče hop sem, hop tam. Alebo, že by.                 Deti, viete mi poradiť ako to robil spidermann? Deti radia, Miško skúša, ale je                                 nemotorný  a pavučiny nie a nie vyjsť z dlane. Nedokážem to.                                                               Ukážem vám, ako to robia filmári, keď točia film. Príde režisér a rozkáže: Stenu domu                 položiť na zem. A herec, to som akože ja: češe sa - foto, autogram, svetlo, akcia,                           klapka, ideme na to... Ľahnem na zem a leziem. Kameraman leží tiež na zemi a                             filmuje.  Kamera zľava, kamera sprava, veľa kamier. Miško lezie po streche položenej                   na zem. Diváci sú v napätí, myslia si, že leziem po strmej stene domu a čuduj sa svete,                 leziem po zemi. Ale ja nie som ani Spidermann, ani herec a nie sme vo filme.

Hlas: Presne tak! Už by si s tým mohol prestať. Radšej siahni hlbšie do vrecka.

Miško: Siahne do vrecka a vyberie kľúč. Pozrime sa, kľúč. Odomkne dvere.                                                     Otvoril som dvere od bytu a po rebríku som vyliezol na rovnú strechu nášho domu. Po                 rebríku vylezie na strechu.                                                                                                                         To bola nádhera. Rozhliada sa.                                                                                                                   Milióny svetielok v meste podo mnou a milióny svetielok na oblohe nado mnou.                            Všetci spia. Určite sa im niečo pekné sníva.                                                                                              Napríklad, ako sa rozbehli, mávajú rukami a lietajú voľne ako vtáci.                                                  Prvákom v škole sa sníva, že poznajú čísla .... deťom ukazuje čísla, sám sa mýli a deti                    ho naprávajú,                                                                                                                                                a nepletú sa im písmená ... deťom ukazuje písmená, sám sa mýli a deti ho naprávajú,                    druháci bez problémov sčítajú... a odčítajú..., rukou v priestore kreslí príklad                                  na sčítanie a odčítanie,                                                                                                                                vedia písať najkrajšie a počítať najrýchlejšie z celej školy.                                                                    Tretiaci vedia násobiť a deliť...


VÝSTUP III. na streche; Miško, Suseda 1, Suseda 2

Miško: Ale ak som si myslel, že budem sám, a nebude ma nikto rušiť, mýlil som sa. Susedu, čo               býva v dome oproti nám, niečo zobudilo a rozhodla sa nadýchať čerstvého vzduchu.

Suseda 1: Jáááj. Panenka skákavá.

Miško: V prvom momente, keď ma uvidela, bola presvedčená, že som duch, ktorý ju prišiel                     vystrašiť alebo uniesť.

Suseda 1: Nebojsová...

Miško: Tak sa totižto volá naša suseda...

Suseda 1: Nebojsová, neboj sa!!!

Miško: A keďže býva v dome s ďalšou susedou a okná majú vedľa seba, oslovila aj ju.

Suseda 1 osloví cez otvorené okno Susedu 2.

Suseda 1: Šepkajúc. Suseda. Hlasnejšie. Susedá. Ešte hlasnejšie. Susedááá! Krucinál.                                         Nahnevane. Nespite!

Suseda 2: Prebudí sa. Čo je?

Suseda 1: Vidíte to, čo ja?

Suseda 2: Ako? Nič nepočujem, nič nevidím.

Suseda 1: Krucinál, otvorte oči a pozrite sa lepšie.

Suseda 2: A čo mám, akože, vidieť? Otvorí oči a uvidí Miška. Jáj, panenka skákavá. Jáááj.

Miško: Uvedomil som si, že je zle. Keby sa ma opýtali, čo na streche robím, nevedel by som im               vysvetliť. A tak som začal hrať námesačného.                                                                                           Pozor, idem. Otočka. Pozor, idem. Otočka. Pozor, idem.

Miško chodí po streche s rukami pred sebou. Kráča trochu neisto. Po očku pozerá na susedy.

Suseda 1: Pozrite sa! Ukáže na Miška.                                                                                                                        Zatiaľ, čo vy si spíte, hento sa tamto špacíruje po tamtom, po streche.

Suseda 2: Že sa nehanbí. A ktože nám to je?

Suseda 1: Vy ste ho nespoznali? To je predsa náš sused.

Suseda 2: Ale čo nepoviete? Náš sused? Počkajte, ... , už viem. Miško Pomotaný? Jáááj.                                    Ešte som ho v nočnej košeli nevidela. To preto.                                                                                        A čo ste mi to nepovedali skôr. A že vraj suseda.                                                                                      Pozrime sa. Miško, tu som. Zakýva.                                                                                                          Preľakne sa.Suseda. A čo ak na niekoho padne?

Suseda 1: Prevráti oči. Prosím vás. Kto by chodil v noci po ulici.

Suseda 2: Musím to rýchlo povedať susede.

Suseda 1: To som ja a ja to už predsa viem.

Suseda 2: Tak ďalším susedom. Nervózne chodí hore, dole.

Suseda 1: Všetci spia.

Suseda 2: Niekomu to povedať musím, lebo inak ma jednoducho uchytí!

Suseda 2 chodí od diváka k divákovi a ukazuje na Miška.

Suseda 2: Sused, suseda, videli ste to? Čó? Nie? Ani ja. Len sa pozrite. Rarita. Čó?                                              To ste ešte nevideli. Človek toho ešte nevidel.                                                                                          Hentam, tamto, tento s týmto v tomto sa toto.

Miško: A tak sa to dozvedeli susedia našej susedy a týchto susedov susedia susediacich                             susedov a ďalší susedia susedov a susediacich susedov... Zamyslí sa. No jednoducho                       všetci.                                                                                                                                                                 Bol som vychádzajúca hviezda.                                                                                                                     Suseda Nebojsová stále stála v okne a zasnene hľadela mňa.

Suseda 1: Náhodou, dobre vyzerá aj v nočnej košeli.                                                                                                  Ktohovie, či mu zospodu nefúka na ... na ... však viete, pipíka.                                                            Idem si uvariť kávu, aby som nezaspala. A prinesiem si aj ďalekohľad. Aby som                            lepšie videla.                                                                                                                                                    Dúfam, že o niečo dôležité neprídem. To by som neprežila.

Miško: Páčilo sa mi, že ma niekto obdivuje. Že sa o mňa trochu boja a záleží im na mne. A tak                 som na strechu prišiel ešte ďalšiu noc.                                                                                                       Moja mama zatiaľ spokojne spala. Cez deň veľa robí a večer , len čo si ľahne, zaspí                       tvrdo, ako poleno. Aj by som ju na strechu zavolal, ale, nedala sa zobudiť.


VÝSTUP IV. ranné vstávanie, Miško, mama, deti

Ozve sa budík. Miškovi sa zívne, vráti sa do kuchyne a uloží na spánok.

Mama: Miškóóó. Je ráno. Prídeš neskoro do školy. Budík už zvonil. Dvakrát!

Miško: Ráno? Prines mi prosím ťa, večeru. Som strašne hladný a unavený. Bolia ma nohy.                       Dobrú noc.

Mama: Ach jaj. Keby slnko malo vstávať podľa teba, nevstalo by nikdy. Sadni si pekne za stôl a                najedz sa!

Miško: Šuvix.

Mama: Aké Šuvix. Zjedz raňajky a desiatu si daj do tašky.

Miško: No dobre.

Miško sedí za stolom. V ruke drží šálku kakaa, zaspáva. Nahýba ho do strany, takmer spadne zo stoličky.

Mama: Miško. Nespi!

Miško: Strhne sa. Nespím.

Mama: Neklam.

Miško: Len som pozeral, či niečo nie je pod stolom. A sú tam moje nohy.

Mama: Och, ale si tvrdohlavý. O chvíľu sa zastavia po teba tvoji spolužiaci. Tak nech si                              pripravený. Keby niečo, som v kúpeľni.

Miško položí tašku na kolená. Ďalej drieme. V ruke drží šálku kakaa.

Počuť hlasy detí - spolužiakov. Miško najskôr opakuje niektoré z posledných slov, mysliac si, že sa mu to sníva. Potom hovorí len áno.

Deti: Miško, vstávaj. Ideme do školy. Do školy.                                                                                                                     Nezabudni na knižky a písanky, perá, ceruzky a pravítka. Ceruzky.                                                               Ponožky si obleč rovnaké. Áno.                                                                                                                                         Desiatu máš v taške? Áno.                                                                                                                                                     Tak už ideš? Áno.                                                                                                                                                                       Nechce sa nám čakať na teba.                                                                                                                        Ideme sami.

Miško sa preberie. Nevie, či sa mu to snívalo alebo nie.

Miško: Čože? Idete sami? Obzerá sa - nikde nikto. Preľakne sa.                                                                         Kakao. Pohár vyleje do tašky.                                                                                                                     Počkajte mááá... Odchádza.

Mama: Vráť sa! Kde si sa vybral v nočnej košeli? Prezleč sa! Nemôžem všetko robiť za teba.                     Ponáhľam sa do práce. Držím ti palce, láska.

Miško si oblečie ponožky, nohavice, obuje tenisky, zaviaže šnúrky tenisiek navzájom, takže nemôže poriadne kráčať. Zamkne a kľúč dobre schová do vrecka. Pomaly sa šúcha s taškou na pleci.

Miško: Nebol to najlepší začiatok dňa, ale ja som veril, že bude dobre. Som optimista.                               Vedel som, že na hodinu nestihnem prísť včas, ale snažil som sa ísť čo najrýchlejšie.                   V triede ma určite čakajú spolužiaci a pán učiteľ.


VÝSTUP V. v škole, na hodine slovenského jazyka; Motovidlo, učiteľ

Miško vchádza do triedy.

Učiteľ: Miško, už dávno zvonilo. Opäť neskoro. Čo ti to kvapká z tašky?

Miško: Prosím? Kakao?                                                                                                                                               Učiteľ nečakal a hneď volal mame.

Učiteľ: Halóóó. Miškova mamička? Dobrý deň, pani Motovidlová.                                                                   Váš syn, opäť raz prišiel do školy neskoro, s taškou plnou kakaa. Všetko v nej má                         mokré.                                                                                                                                                               Prosím vás, aby ste mu do tašky kakao ne-vy-lie-va-li!                                                                       Ak v tom chcete pokračovať, dajte mu ušiť špeciálnu, nepremokavú tašku. Máme ho                     rozliate po celej triede a spolužiaci sa lepia na podlahu. Áno? Ďakujem!

Učiteľ: Tak. To by sme mali. Deti, opravil som vám diktát. Takmer všetci ste ho napísali                           na jednotky a dvojky, až na jedného žiaka. Čo mi na to povieš, Miško? Chceš vedieť akú               známku si dostal?

Miško: Smutne. Ani nie.

Učiteľ: Len pekne čítaj, čo si napísal.

Miško: Číta diktát. Mále Taná este nivie čatať. Trada sa kreslo. Mamočke nokreslylo prestreho                 tylamo.

Učiteľ: Čistá päťka. Chýb toľko, že keď som ich všetky vyznačil, jedna veľká, červená machuľa.               Je čas zamyslieť sa nad sebou. Ale ty to dokážeš to, Miško? Všetci v triede ti veríme.

Miško sedí smutné v lavici.


VÝSTUP VI. po hodine; Miško, spolužiačka

Spolužiačka: Prečo všetko motáš, Miško?

Miško pokrčí plecami.

Spolužiačka: Na začiatku vety píšeš malé písmeno, na konci veľké. Keď učiteľ povie, detská,                             otvorte si knihu, ty ju zatvoríš. Na hodine sa snažíš zapísať všetko, čo povie.                                   Ale keď píšeme diktát, musím ťa napomínať, aby si písal. Nerozumiem tomu.                                 To sa snáď ani nedá pochopiť.

Miško hľadí do zeme.

Spolužiačka: Prečo mlčíš? Rozprávam sa s tebou?

Miško: Sám tomu nerozumiem. Nemôžem za to!

Spolužiačka: Nedávno si mi ponúkol, aby sme boli kamaráti.

Miško: Ale ty si odmietla.

Spolužiačka: Čuduješ sa? Nie som si istá, či všetko nepomotáš.                                                                                   Niečo ti poviem a na druhý deň to bude vedieť celá trieda.                                                                     Rozumieš tomu, čo ti hovorím?

Miško: Aspoň to skús. Neoľutuješ.

Spolužiačka: Ach jáj. Nakoniec, v živote sa stávajú aj horšie veci.                                                                               Ako kamarátka ťa možno skôr pochopím.

Miško: Veselo. Budeš najlepšia kamarátka zo všetkých.

Spolužiačka: Budem jediná zo všetkých.

Miško: Prídi dnes, o polnoci, k nám na strechu. Budem ťa čakať.

Spolužiačka: To myslíš vážne? Ale doma nezabudni povedať, že presne o týždeň ideme na výlet.

Miško: Neboj sa. Poviem.


Výstup VII. v byte; Miško, mama

Miško: Len čo som prišiel domov, unavený zo školy, nevedel som, či sa mám viac radovať z                     blížiaceho sa výletu alebo polnočného stretnutia s KAMARÁTKOU.

Mama: Vitaj, Miško.

Miško: Mami, už vieš, že ideme na výlet?

Mama: Nie. Počujem to prvýkrát.

Miško: Čo robíš?

Mama: Pozerám do žiackej knižky a nestačím sa čudovať. Takmer samé jednotky.

Miško: Zasnene. Jednotky.

Mama: Tajne som dúfala, že je to tvoja žiačka knižka, ale mýlila som sa.

Miško: Požičala mi ju spolužiačka.

Mama: Ty moje malé ... Motovidlo. Prečo nemôžeš takéto známky nosiť aj ty?

Miško: Učiteľ by mi dal jednotky, ale dobre vie, že ony sa nakoniec aj tak rozutekajú po triede                 k spolužiakom.

Mama: Snáď niekedy inokedy. A nezabudni ju vrátiť.

Miško: Áno. Dnes večer.

Mama: Ako, prosím?

Miško: To ja len tak. A teraz potrebujem ísť spať. Nechcem jesť, piť, domáce úlohy nemáme.                   Len si vyčistím zuby, umyjem a spať.

Mama: Je ti niečo?

Miško: Nie. Prečo?

Mama: Tak dobrú noc.

Miško: Dobrúúú.


VÝSTUP VIII. v izbe; Miško

Miško sa rýchlo prezlečie. Zoberie si svoj vankúš a snaží sa zaspať.

Miško: Už spím?

Hlas: Ešte nie.

Miško si vzdychne, napraví vankúš. Zavrie oči.

Miško: Už spím? Nevedel som sa dočkať, kedy odbije polnoc.

Hlas: Ešte nie.

Miško si vzdychne, napraví vankúš. Zavrie oči: Hádaj, na čo myslím.

Hlas: Nechce sa mi hádať.

Miško: Si smiešny.

Odbije polnoc.

Miško: Idem sa prejsť.

Hlas: Rob si čo chceš.


VÝSTUP IX. dvaja na streche; Miško, spolužiačka

Miško: Spolužiačke som otvoril dvere a spolu sme vyšli na strechu.                                                                 Najskôr sme tam len tak, mlčky sedeli vedľa seba a pozerali na pouličné lampy,                             svietiace hviezdy. Všetci susedia už dávno spali.

Spolužiačka: Chodievaš sem často.

Miško: Bol som tu iba dvakrát. Tmu mám, aj nemám rád.                                                                                 Nevadí mi, keď zaspím a neviem o nej.                                                                                                     A keď som tu bol sám, trochu som sa trochu bál.

Spolužiačka: Tmu nemá nikto rád, keď je sám.

Miško: Dlho sme sa rozprávali. Bolo nám spolu dobre.                                                                                       A potom dostala Janka, tak sa totižto volá moja kamarátka, nápad.

Spolužiačka: Vieš čo? Budeme si hovoriť priania a možno, ako v rozprávke, zobudíme slnko                               a to vpustí do mesta prvé ranné lúče. Súhlasíš? Ja idem prvá.                                                               Vždy, keď si večer ľahnem do postele, vedľa seba položím svojho maca. Nechcem                         byť sama!

Miško: Vždy som túžil mať poskakujúci budík, ktorý by ma ráno budil, usmieval sa a kričal:                     Dobré ránko Miško, dobré ránko, Miško.

Spolužiačka: Bolo by super, keby som mala narodeniny tak dlho ako chcem ja.

Miško: Bol by som rád, keby sa mi už stalo všetko, čo sa má stať.

Spolužiačka: Neboj.Aj šťastena sa raz musí unaviť a potom, určite príde k tebe.

Miško: Myslíš? Pozri, prvé slnečné lúče.

Miško a Janka pozerajú na seba.

Miško: Sľubujem, že od dnešného rána budem veci robiť tak, že už nič nepomotám.

Spolužiačka: To by bolo super.


VÝSTUP X. Záverečný; Miško

Miško: Dnes ráno, len čo som rozospatý vstal, namiesto zubov som si v kúpeľni začal čistiť                     obočie.  Vybral do školy a vôbec mi nevadilo, že je sobota. Samozrejme, že bola                             zatvorená. A tak som vošiel rovno do obchodu plného ľudí. Sadol si na stoličku a čakal                 učiteľa. Na obed som jedol polievku z pohára a dlhé rezance strihal nožnicami.                             Vyzerá to tak, že sa nič nezmenilo. Robím rovnaké hlúposti ako predtým. Ale niečo sa                 predsa len zmenilo.                                                                                                                                         Už nie som sám. Janka si sadla ku mne do lavice.                                                                                   Nevadia jej moje motovidloviny. Dokonca niektoré začala robiť so mnou. A dobre sa                     pritom vždy nasmejeme. Nezáleží nám, čo hovoria druhí.

             Milé deti.                                                                                                                                                           Tak, to som ja a môj príbeh na začiatku ktorého som bol pomotaný. Ale už nie som.                     Pozrie na Janku.  Dvaja predsa nemôžu byť pomotaný.

K O N I E C