Motýlí život

23.05.2022

Hra o piatich ženách a piatich mužoch a jednom chlapcovi (autistovi)

Príbeh muža, ktorý hľadá svoje miesto v živote. Muža, ktorý riadi stavebnú firmu; stretáva ženy, ktoré zároveň prichádzajú, ale ho aj opúšťajú; sám nie je presvedčený o tom, že to, čo v živote urobil a čo robí, je to, čo skutočne chce. Vnútorne však cíti, že jeho život je nenaplnený a niečo ho v ňom prenasleduje. Minulosť, aj prítomnosť.  Životom ho sprevádza jeho strážny "anjel".

Príbeh ženy, matky autistického dieťaťa,  ktorá sa rozhodla divákom stručne rozpovedať svoj a synov príbeh až do prítomnosti. Matky, ktorá sa zároveň rozhodla urobiť niečo pre nich oboch a dať šancu prehodnotiť životný postoj kedysi blízkemu človeku k nicm obom.


Osoby:

Erik, Muž, Monika, matka (Erika), otec (Erika), Žena (matka Slávka), Slávko (10 rokov), režisér, Petra, Lota, barman


MOTÝLÍ  ŽIVOT

Výstup 1.    Monika, Erik (piatok)

Erik je vo svojej kancelárii. Sleduje správy v mobile, v druhej ruke drží faktúru. Monika leží pod slnečníkom na plážovom lehátku, v piesku na pláži. Číta knihu. Vedľa seba má pohár Margarita drink. Monika sa napije, odloží knihu, do ruky berie mobil, volá. Erikovi zvoní telefón. Dvíha, pritom očami blúdi po faktúre.

Monika: Láska, si tam? Počuješ ma? Halóóó...

Erik: Áno počujem. Nemusíš kričať.

Monika: Dnes som ti viackrát volala a nezdvihol si.

Erik: Mám veľa roboty. Finišujeme. Pozerá na faktúru, nesúhlasne kýva hlavou.

Monika: Ako vždy.

Erik: Ako sa máš?

Monika: Dostal si fotky so západom slnka?

Erik: Samozrejme.

Monika: Ale neodpísal si mi. Myslím, že sa mi vydarili. Čo povieš?

Erik: O tom nepochybuj.

Monika: Počúvaš ma vôbec? Alebo opäť niečo riešiš.

Erik: Prepáč, ale každú chvíľu čakám hovor. Odloží faktúru.

Monika: Ešte že sa priznáš.

Erik: Má prísť kamión a budeme ho musieť do hodiny vyložiť. Ak by som ťa náhodou zrušil, musel som. Je to OK?

Monika: (Je to OK.) Chápem. Zarábaš.

Erik: Svieti vám slnko alebo prší? Pozerá do počítača, niečo v ňom hľadá.

Monika: Žartuješ? Predstav si, už niekoľko dní za sebou nespadla ani kvapka vody. Cez deň sú takmer všetky obchody zatvorené. Otvárajú ich skoro ráno a potom až večer. Miestni hovoria, že takéto horúčavy nepamätajú. Ešte dva stupne a ľudia sa tú začnú vraždiť z horúčav.

Erik: Preháňaš.

Monika: Vidím im to v tvári.

Erik: To snáď nie!

Monika: Neuveríš, ale včera sa tu stratil jeden turista. Stále ho hľadajú. Ľúbim ťa.

Erik: A ty práve teraz ležíš na pláži pod slnečníkom a opaľuješ sa. Uhádol som?

Monika: Máš pravdu. Je tu nádherne.

Erik: Margarita drink.

Monika: Tretí. Užívam si to tu.

Erik: O tom nepochybujem.

Monika: Škoda, že tu nemôžeš byť so mnou. Všade vôkol mňa je jemný piesok, bez jediného kamienka. Ale ja som včera predsa len jeden našla. Poznáš ma. Vyberá z tašky pri lehátku opaľovací krém. Boli sme loďou na jednej nádhernej pláži. Skrýval sa v piesku. Našla som ho a teraz ma bolí prostredník na nohe, takže krívam a presúvam sa rýchlosťou slimáka. Myslela som, že ho mám zlomený, ale lekár povedal, že bude v poriadku.

Erik: To mi je ľúto. A inak? Vypína počítač, pripravuje sa na odchod.

Monika: Predstav si, keď som si včera bola kúpiť čapované pivo, barman mi ho nalial do skleného pohára, ktorý vybral z mrazničky. Videl si to už niekedy?

Erik: Nie.

Monika: Keď som ležala na lehátku, voda z oroseného pohára mi stekala rovno na brucho. Príjemne to chladilo.

Erik: Môžeme to skúsiť, keď sa vrátiš. Krátka pauza. Monika?

Monika: Áno, láska.

Erik: Míňaj menej peňazí. Každý deň mi cinkne na mobile výber alebo nákup najmenej za 200 euro. Je to OK? Dokážeš sa trochu krotiť? 200 eur je predsa len dosť.

Monika: V poriadku. Nemusíš sa strachovať.

Erik: Dnes si sa kúpala v mori? Kontroluje, či má doklady, hľadá kľúče.

Monika: Áno... Počkaj chvíľu. Sedí na lehátku, kričí. Lenny, nevidela si Tommyho? Nie? V poriadku. Maj sa.

Erik: S kým si hovorila? Spozornie.

Monika: To nepatrilo tebe, láska. Lenny.

Erik: Aká Lenny a aký Tommy.

Monika: Kamarátka sa vracala z bufetu. Príde si ku mne ľahnúť.

Erik: Tommy je jej manžel?

Monika: Tommy? Nie. Tommy je námorník. Pásikavé tričko, široká hruď, námornícka čiapka.

Erik: Prečo sa zaujímaš o námorníka v pásikavom tričku s chlpatou hruďou?

Monika: S chlpatou hruďou? Povedala som s chlpatou hruďou? Krátka pauza. Správna otázka.

Erik: O tom nepochybujem.

Monika: Som pri mori, láska. K nemu patria lode a k lodiam námorníci. Stále nejakú vidím v diaľke ako ju unáša voda. Večer svetlá z kajút krásne osvetľujú hladinu mora. Miestne krčmy sú preplnené námorníkmi.

Erik: Trochu váhavo. Máš milenca? Sleduje Moniku na lehátku.

Monika:Milenca? Čo ťa to napadlo. Milujem ťa, láska. Všetko je tu pásikavé. Aj moje lehátko je pásikavé a nie je môj milenec. Uterák je pásikavý...

Erik: Ty máš milenca. Monika, ty máš milenca! Priznaj sa!

Monika: Nepanikár. Vstáva z plážového lehátka, prechádza sa.

Erik: Ja som to tušil.

Monika: Krátka pauza. Nemôžem?!

Obaja sa na krátko stretnú, hľadia si do očí. Každý na inom mieste - on v kancelárii, ona na pláži, dva svety.

Erik: Do riti. Predýchava.

Monika:Pred dovolenkou som žiadneho nemala. Pozri, nevideli sme sa dva týždne, málokedy zdvihneš telefón. A hlavne sem za mnou nepriletíš. Keď ťa volám, stále pracuješ. Je to OK? To je jediné, čo sa vieš opýtať. Práca je pre teba na prvom mieste. Práca OK, milenec ne OK? Odchádza od Erika k lehátku.

Erik: Monika... to predsa nie je dôvod. Makám, aby sme sa mali lepšie.

Monika: Aký dôvod by si si vybral ty na mojom mieste?

Erik: Krátka pauza. Povedala by si mi to, keby som sa ťa neopýtal?

Monika: Asi nie. Ale opýtal si sa. Takže teraz to vieš. Je pokojná.

Erik: Super. Firmy mi posielajú faktúry na ktorých mi účtujú nezmysly, ty peniaze míňaš priehrštím a ešte si užívaš s milencom.

Monika: Milovali sme sa jedenkrát. Je to milenec?

Erik: A potom si ho viac nevidela.

Monika: To by som nepovedala. Cez deň a v noci jeho rybársky čln kotví v prístave. Skoro ráno vyrazí na more, dovezie ryby, čo nachytal a ja ho čakám na skalách. Chvíľu sa milujeme. Je to pekné. Cítim pri tom vzduch mora a počujem vlny ako búšia o kamene.

Erik: Na skalách? Krátka pauza. Vlny búšia o kamene? Povedala si, že ste sa milovali len raz!

Monika: Za deň, láska. Vždy ráno. Pomôžem mu vyložiť náklad rýb, potom sa okúpem, zmyjem slanou vodou všetko zo seba a celý deň som pokojná. Vieš, že normálne beriem tabletky na migrénu. No a ako som tu, neužila som ani jednu. Ani jednu! Chápeš? Ani jednu!

Erik: Sľúbili sme si, že sme s tým skončili. Že si budeme verní. Táto dovolenka mala byť skúška.

Monika: S tebou sa nikdy ráno nemilujem. Krátka pauza. Prepáč. Je mi to ľúto. Krátka pauza. Napije sa. Jednoducho to nedokážem - byť verná. Áno, viem, že sme sa dohodli. Uvidí v diaľke rybársky čln. Vstane z lehátka, podíde niekoľko krokov dopredu a kýva. Tommý... Vidíme sa ráno.

Erik: Zhrozene. Počujem ťa. Je to odporné!

Monika: Proste je to tak, láska.

Erik: Nehovor mi láska, do riti. Už nemáš nárok. Skončili sme.

Monika: Nenadávaj!

Erik: (Kurva.) Vyzerám snáď ako debil?

Monika: Prepáč, láska. Hovorím to zo zvyku. Chvíľu to potrvá.

Erik: Ako hovoríš asi jemu? Musím končiť. Niekto mi volá.

Monika: Keď sa vrátim, prídem si po veci.

Erik: Pozrie si správu v mobile. Prišiel kamión. Musím dohliadnuť na jeho vyloženie.

Erik ukončí hovor. Hľadí pred seba. Monika taktiež ukončí hovor. Kýva Tommymu, fotí.

Erik: Prečo práve ja. Do riti. Veci ti vyložím pred dvere, láska. Zablokujem prístup k účtu, láska. Vytáča číslo.

Monika: Hľadí do diaľky. Sama pre seba. Čuduješ sa prečo ti mávam? Nevadí. Zabudni. Ani neviem ako sa voláš. Odloží mobil. Vyberie krém, natiera sa. Tak a to by sme mali. Je to OK? Zamyslí sa. Dnes námorníci nosia pásikavú tričká? Nechápem, ako mohol naletieť. Dôležité je, že už neberiem tabletky na migrénu a môžem si nerušene užívať slnko a more.

Monika sa ďalej bezstarostne opaľuje. Erik hľadí bez slov pred seba. Volá.

Erik: Peter? Krátka pauza. V poriadku. Krátka pauza. Kde som? Čo je to za otázka. Je zjavne nervózny. Ty sa mňa pýtaš, kde som? Opäť dali chybné údaje na faktúre. Skontrolujte tovar a začnite vykladať. O chvíľu som tam. Zapoj do vykladania všetkých chlapov. Ešte musím niečo vybaviť a prídem. O tretej musí byť tovar vyložený a v sklade. Je ti to jasné? O tretej odchádzam! Chcem mať konečne voľný víkend. Tak makajte! O tretej. Nebudem v tomto meste tvrdnúť do polnoci. Je to OK?


Výstup 2    Žena - matka, Slávko

Žena a Slávko sedia na zemi. Žena prevracia kartičky s jednoduchými obrázkami uložené pred Slávkom. Počas jej monológu k divákom Slávko postupne hovorí, či vidí na obrázku. Žena ho opraví, ak sa pomýli. Slávko počas hry pozerá striedavo na mamu alebo karty.

Žena: Slávko nám vstúpil do života ako plod našej lásky. Tráva.

Slávko: Opakuje. Tráva.

Žena: Po troch rokoch nášho vzťahu, po bezproblémovom tehotenstve. Kvietky.

Slávko: Opakuje. Kvietky.

Žena: Vyvíjal sa ako ktorékoľvek dieťa v našom okolí, teda aspoň my sme ho tak vnímali. Strom.

Slávko: Opakuje. Strom.

Žena: Prvé roky sme často cestovali, lebo manžel robil pre úniu v Bruseli a v Hágu. Takmer stále sme boli na cestách. Jablko na strome.

Slávko: Opakuje. Jablko. Strom.

Žena: Jablko na strome, Slávko.

Slávko: Jablko na strome.

Žena: Správne. Slávkove zaostávanie vo vývine reči sme pripisovali stálym zmenám. Nezdalo sa nám to zvláštne. Hruška na strome.

Slavko: Opakuje. Hruška na strome.

Žena: Vraveli sme si, že jeho čas ešte len príde.

Slávko ďalej, sám, pomaly prevracia karty a hovorí názvy ovocia, ktoré rastú na stromoch, kríkoch a vidí ich na obrázkoch.

Žena: Detí, čo začnú hovoriť neskôr, je veľa. Niektorí vraj začali rozprávať zo dňa na deň, dokonca ako päťroční. Stále sme dúfali. Až keď sa rozdiel v jeho vývine v porovnaní s inými deťmi začal prehlbovať, prišla diagnóza. Nástup do škôlky definitívne ukázal, že je to pravda. Pozrie na Slávka, usmeje sa. Si šikovný.

Slávko: Si šikovný.

Žena: Som šikovný.

Slávko: Som šikovný.

Žena: Správne.

Slávko ďalej prevracia kartičky. Žena na neho pozerá.


Výstup 3    Muž, Erik, Barman

Hrá tiché nočné blues. Do baru vchádza nevyspatý, pripitý a unavený Erik. Bar je takmer prázdny. Je sobota, jedna hodina v noci. Barman čistí pult, upratuje. Erik si vyberie stôl, sadá. Muž, oblečený v bielom prichádza k Erikovmu stolu. V ruke drží nezapálenú cigaretu. Potiahne si z cigarety, vypustí imaginárny dym. Robí to rád a s pôžitkom, takmer počas celého rozhovoru s Erikom.

Muž: Zajtra bude krásny, slnečný deň. Nemáš oheň?

Erik: Nie.

Muž: Vyčítavo pozrie na Erika. Je hodina po polnoci, ak ti to niečo hovorí.

Erik: Ja viem.

Muž: V poriadku. Čo to bude v tejto, nočnej, chvíli?

Erik: Rozprával som zo sna.

Muž: Mal si ťažký deň.Kto ho dnes nemá.

Erik: Chcem vedieť, čo?!

Muž: Skutočne? Pokiaľ si dobre pamätám, nič zvláštne.

Erik: Možno pre teba.

Muž: Dobre, chvíľu si sa v posteli prehadzoval zo strany na stranu, potom posadil, a rozprával a rozprával... Bolo to komické. Mal si na sebe dlhú nočnú košeľu. V zrkadle ti bolo vidieť vtáka. Pomaly hrubol.

Erik: Spal som.

Muž: Nevyzeralo to tak. Rozprával si s otvorenými očami a vôbec ti to nevadilo.

Erik: Povieš mi konečne, čo som hovoril?

Muž: Pokoj. Vyznal si lásku babe, čo mala silikóny, umelé mihalnice, botox na perách a na čele. Bola štíhla ako prútik, dlhé čierne vlasy a jej parfém si vraj zacítil, len čo si vošiel do baru. Cucla ťa ako magnet železo. Vedel si, že to nie je tvoj typ, ale neprekážalo ti to.

Erik: Klameš.

Muž:Dojalo ma to. Počúval som ťa ako otec syna. Naozaj nemáš oheň? Odklepe popol z nezapálenej cigarety. Vždy ma svojim hereckým výkonom dostaneš. Uverím ti!

Erik: Nemám čas na tvoje hlúposti.

Muž: Ako chceš. Po desiatich minútach si stíchol. Padol ako podťatý a spal ako bábätko.Keď spíš, vyzeráš o desať rokov starší. Vieš o tom?

Erik: Dobre, pomôžem ti. Snívalo sa mi s ním.

Muž: Vznášal si sa ako anjel s amorovým šípom v zadku nad chlapom?

Erik: Niečo sa ma opýtal a ja som mu odpovedal.

Muž: Ty si skutočne nepamätáš ani jedno slovo? Trápne. Nemyslíš?

Erik: Zvolá. Barman! Dva deci džúsu.

Muž: Poznámka. Nechladený.

Erik: Zvolá. Nechladený... do studeného pohára.

Barman: Pomaranč, jahoda, grep, mango, pane?

Erik: Grep.

Barman: O chvíľu som pri vás, pane.

Erik: Smeje sa. Už niekoľko nocí sa budím na ten istý sen. Kráčam po chodníku, zastaví auto, otvoria sa dvere, ahoj a ja nastúpim. Muž v aute mi tyká. Mlčím. Sedím s úplne neznámym chlapom. Neviem, čo mám povedať.

Muž: Celý čas, čo ma viezol, ani na sekundu nezapochyboval, že to nie som ja. Život je plný krásnych náhod...

Erik: To nebola náhoda.

Muž: Ľudí, ktorých sme už raz stretli, zabudli na nich a oni sa nám takto mstia. Pekne uložení niekde v hlave a v noci vyliezajú. Ktohovie prečo. Podvedomie je sviňa. Niekoho tam máš pekne uloženého a nedá ti pokoja. Ale prečo, to vieš len ty.

Erik: Som si istý, že existuje!

Muž: Dvojník? Duch? Fikcia? Hľadaj.

Erik: Naser si. Závidíš, že ty nemáš svojho.

Muž: Mám čas. Pokiaľ si tu ty, som tu aj ja.

Barman: Nech sa páči. Ako pre vás, pane. Naleje džús do pohára. Budete si ešte niečo priať?

Erik: Nie.

Barman: A pán, s ktorým sa rozprávate?

Erik: Pozrie na barmana. Vidíte niekoho?

Barman: Krátka pauza. Nie, pane. Keby ste ešte niečo potrebovali, stačí zdvihnúť ruku. Nemusíte kričať, sme tu sami. Odchádza.

Muž: Nepoďakoval si.

Erik: Ďakujem, že mi neveríš.

Erik pije dlhými dúškami. Prázdny pohár položí na stôl, utrie si pery. S úľavou si vydýchne.

Muž: Starneš. Potiahne si z nezapálenej cigarety. Ráno máš kruhy pod očami a začínajú sa ti robiť vrásky. Skutočne veríš, že existuje ešte niekto, kto by sa delil o tvoje prúsery rovnako ako ja?

Erik: Na svete je človek, s ktorým mám niečo spoločné. Čo je, do riti, na tom tak zložité pochopiť to? Buchne na stôl.

Barman: Želáte si, pane?

Erik: Nie.

Muž: Ironicky. Na svete je človek... Čo ak si v živote niekoho stratil a nevieš sa s tým vysporiadať?

Erik: Doteraz mi nikto nechýbal.

Muž: Si po opici a bolí ťa hlava. Si nervózny. Vstane, potľapká Erika po pleci.

Erik: To viem aj sám.

Muž: Nebaví ťa život? Chceš pomôcť?

Erik: Naser si.

Muž: Poriadne sa vyspi, ak ti to pomôže. A nezabudni, že dnes navštíviš rodný dom, stretnúš sa s režisérom. Večer o siedmej. Niečo mu kúp. V meste je jarmok. Neopi sa. Odchádza.

Barman vypne hudbu.

Barman: Ešte si niečo dáte, pane? Zatvárame. Môžete si objednať na izbu.

Erik: Nie. Ďakujem.

Barman: Prepáčte. Štyri šesťdesiat. Napíšem to na izbu?

Erik: 32.

Barman: Musím poriadne vyvetrať. Dym z cigariet cítiť všade. Dnes tu bolo rušno. O desiatej otváram. Biznis je biznis. Chápete.

Erik vstáva. Na stôl položí desať euro. Odchádza neistým krokom.

Barman: Ďakujem, pane. Ste veľkorysý. Prajem dobrú noc.

Erik: Predsa len. Ráno mi pošlite na izbu Tonic. Schweppes. Nechladený. S citrónom a ľadom. Tri kocky.

Barman: Ako pre vás. Dnes bude krásny, slnečný deň. Čoskoro začne svitať.

Barman urobí posledné úpravy. Zhasne svetlo.


Výstup 4    Žena - matka, Slávko

Žena si rukami zakryje oči. Slávko odbehne, postaví za stoličku (diváka).

Slávko: Môžeš.

Žena: Už idééém.

Slávko: Hľadaj.

Žena hovorí monológ k divákovi a zároveň hľadá Slávka.

Žena: Dlho som nevnímala, že by Slávko mohol byť iný. Už idééém. Kde si sa schoval?

Slávko: Hľadaj.Trpezlivo čaká. Hľadí pred seba.

Žena: Až keď mi psychologičky začali rozprávať o príznakoch, uvedomila som si, že signály tam boli už dávno. Už idééém.

Slávko: Hľadaj. Trpezlivo čaká. Hľadí pred seba.

Žena: Zo začiatku som si to nechcela priznať, prijať, že je iný. Ale bolo to tak. Mám ťa. Krátko objíme Slávka. Slávko mamu nie.

Slávko: Ešte raz. Ešte raz. Ešte raz.

Žena si zakryje oči. Slávko hľadá novú skrýšu.

Slávko: Môžeš.

Žena: Už idééém.

Slávko: Hľadaj.

Žena pokračuje v monológu.

Žena: Cudzí ľudia ho nikdy veľmi nezaujímali. Neukazoval prstom, nereagoval na meno, nemal s cudzími očný kontakt. So mnou áno a najmä nerozprával. - Už idééém. Žena hľadá Slávka.. Mal potlačený prah bolesti. Nedokázal povedať, ako sa cíti. Vie prejaviť, ak sa mu niečo nepáči, ale ak sa mu niečo páči, dokážem to vyčítať len z jeho očí a tváre. - Už idééém.

Slávko: Hľadaj. Trpezlivo čaká, hľadí pred seba, usmieva sa.

Žena: Prvé zopakované slovo z neho vyšlo v piatich rokoch. Jeho choroba bol pre mňa nový a iný svet, ktorý objavujem každý deň viac a viac. Vtedy sme už dva roky žili sami. Bude to sedem rokov, čo od nás odišiel. - Mááám ťa. Objíme Slávka. Slávko mamu nie.

Slávko: Ešte raz. Ešte raz. Ešte raz.

Žena drží Slávka v objatí, pozrie mu do očí. Slávko hľadá novú skrýšu.

Žena: A hoci sa s mnohými jeho stránkami vyrovnávam ťažko, som rada, že Slávko má rád aspoň fyzický kontakt so mnou, starými rodičmi a najbližšou rodinou. Rád ich objíma. Také objatie znamená pre mňa veľa. Nabíja ma novou energiou, chuťou žiť a možno to znie divne, pocitom bezpečia.


Výstup 5    Erik, matka, otec

Počuť otvorenie a zatvorenie vŕzgajúcej brány. Erik vchádza na nádvorie starého rodičovského domu.

Otec: Vitaj, synu. Konečne si prišiel?

Erik: Bol som tu pred mesiacom, otec. Takmer som zablúdil.

Otec: Neboli sme doma. Máš problémy?

Otec: Kedysi náš dom stál na okraji mestečka a teraz je tu malé bludisko.

Matka: Vedela som, že prídeš. Nechala som odomknutú bráničku.

Erik: Hľadel som cez otvorené okno do záhrady.

Otec: O trávnik sa nik nestará.

Erik: Sadol som si na schody a spomínal, ako som na dvore zatĺkal klince do pňa, v potoku chytal ryby na palicu s vidličkou, spod koreňov vyberal rakov.

Matka: Hodiny si dokázal ležať v tráve a čítať komixy. "Sadni si na lavičku pod strom," vždy som na teba zakričala. Bála som sa, že dostaneš úpal.

Erik: Na hlave som nosil tvoj veľký, slamený klobúk.

Matka: Nemal si ho rád.

Erik: Zvykol som si. Vrhal ten správny tieň na stranu v knihe.

Otec: Dom sa rozpadá, starne. Komín, škridle, omietka, okná o chvíľu vypadnú z múrov. Si stavbár, sám vieš, čo potrebuje. Kedy začneš opravovať?

Erik: Predal som ho.

Otec: Chcel som to počuť od teba. Krátka pauza. Prečo si prišiel?

Matka: Ako sa môžeš pýtať? Prišiel nás pozrieť.

Otec: Hryzie ťa svedomie? Do štyridsiatky sme ti boli dobrí. Odišiel si a päť rokov neukázal. Až do našej smrti. Päť rokov. Čo si to za syna.

Erik: Ty dobre vieš prečo! Mal som svoje problémy.

Otec: Problémy. Kto ich nemá. Odišiel si, keď sme ťa najviac potrebovali. Tak si to myslel?

Matka: Nepočúvaj ho. Vôbec sa nezmenil. Stále s niečím bojuje.

Otec: Boli sme bez peňazí. Nemali sme z čoho zaplatiť opravy.

Matka: Tak už konečne prestaň. Krátka pauza. Dnes má otec narodeniny.

Erik: Ja viem.

Otec: Hovno vieš.

Erik: Preto som tu. A ešte...

Otec: Dátum si si prečítal na náhrobnom kameni. Svoj dátum narodenia si si nepamätal do desiatich rokov. Povedz, koľko má mama rokov?

Erik: Krátka pauza. Prejdeme sa spolu po záhrade?

Matka: Posledné dni pred smrťou sme nevychádzali z domu.

Otec: Čas sa zastavil. A potom prišla tá sprostá choroba. Obaja sme ďalšie dni ležali.

Matka: Susedia pomohli.

Erik: Objíme matku. To mi je ľúto. Ospravedlňujem sa vám. Ticho. Tváre máte pekne opálené. Tak si vás pamätám.

Otec: Povedz rovno, že nemôžeš zostať. Ani dnes. Predal si a cudzí sa nestarajú.

Erik: Keď som im ho predal, sľúbili, že ešte pár týždňov ho nechajú stáť. Aby som mohol byť teraz s vami a spomínať.

Otec: Čože? Oni ho chcú zbúrať?

Matka: Čas sa už nedá vrátiť späť.

Ticho.

Erik: Možno budem čoskoro hrať v ďalšom filme.

Matka: To je dobre.

Erik: Ak mi to vyjde, zajtra sa zastavím.


Výstup 6    Žena - matka, Slávko, Erik

Hrá jarmočná hudba. Počuť hlasy, zvuky atrakcií, jarmočnú hudbu. Erik telefonuje. Slávko stojí a pozoruje Erika. Žena berie do ruky mobil, hľadá meno v kontaktoch.

Erik: Všetko v poriadku? Koľko ste dnes stihli urobiť? Zajtra prídu elektrikári na prvé poschodie. Sľúbil som im príplatok za nedeľu. Dohliadni, aby sa neflákali. Si zodpovedný za to, čo robia. Tvojej žene to potom vysvetlím.

Žena prikladá telefón k uchu, volá. Obsadzovací tón. Hľadá v kontaktoch ďalšie číslo. Slávko berie zo zeme loptičku, drží ju v ruke.

Erik: Bytovka musí byť dokončená do mesiaca. Všetko musí do seba zapadať. Zatiaľ nám to vychádza. Tak to neposerte! V pondelok sa vidíme. Zajtra ešte zavolám.

Erik pozrie na Slávka. Obaja si chvíľu hladia do očí. Slávko odhodí loptičku.

Slávko: Hľadaj.

Matka telefonuje. Erikovi zvoní telefón. Matka čaká, či niekto zdvihne. Erikovi stále zvoní mobil.

Slávko: Ticho. Hľadaj. Ticho. Hľadaj. Ticho. Hľadaj.

Erik zruší hovor. Hľadí na Slávka.

Slávko: Môžeš. Odbehne.

Matka preruší telefonovanie, otočí sa za Slávkom.

Žena: Slávko, počkaj ma. Odchádza za Slávkom.

Zvuk atrakcií utichá.


Výstup 7    Petra, Erik

V byte Eriky hrá rádio. Ozve sa klopanie na dvere bytu. Petra je v kuchyni.

Petra: Kričí. Je odomknutééé...

Erik vchádza do bytu.

Erik: Dobrý deň. Kričí. Som správne?

Petra: Vitajte. Len poďte ďalej.

Erik: Ďakujem. Sme dohodnutí.

Petra: Niečím vás ponúknem?

Erik: Snáď pohár vody.

Petra: Pohár vody. O chvíľu som späť. Odchádza.

Erik: Dlho som nosil vaše telefónne číslo v peňaženke.

Petra: Moje telefónne číslo? V peňaženke?

Erik: Presne tak.

Petra: To vám mám uveriť? Akože...

Erik: Sám sa čudujem, že som ho nestratil.

Petra: Prichádza. Váš pohár vody.

Erik: V tomto meste som sa narodil a vyrastal. Nebolo ťažké nájsť vás.

Petra: Pohľadom si nedôverčivo premeriava Erika. Nevideli sme sa už niekedy, niekde?

Erik: Pred dvoma týždňami, v nedeľu.

Petra: V galérii na výstave? Nepamätám si.

Erik: Vašu vizitku som našiel ležať na jednom zo stolíkov. Spolu so šampanským.

Petra: Aha. Už chápem.

Erik: Vizitku bez fotografie.

Petra: Môžete si ma odfotiť a prilepiť na druhú stranu. Póza.

Erik: Usmieva sa. Dúfam, že nemeškám?

Petra: Naopak. Ste presný. Posaďte sa. Mám pre vás niečo špeciálne.

Na stole je pripravená krabica s motýľmi. Petra ju berie do rúk, stiahne z nej tmavý obrúsok. Chvíľu obaja hľadia na exponáty v krabici. Z rádia počuť krátke správy.

Petra: Deiphile Xenagoras, Male, Bolívia. Krátka pauza.Musím vás upozorniť, že tento druh motýľa neexistuje len pre svoju krásu, ale hlavne pre potešenie druhých, ktorí si chcú vypočuť jeho fascinujúci príbeh.

Erik:Má krásne farebné vzory na krídlach.

Petra: Ja mám zase rada, keď farebné odtiene vychádzajú len z jednej dominantnej farby. Mám pre vás ešte jedného. Je to unikát. Určite vás zaujme.

Erik: Nie som až taký znalec motýľov, ako by sa vám mohlo zdať.

Petra berie do rúk novú krabicu. Erik si upije z pohára.

Petra: Čo poviete na tohto? Stiahne tmavý obrúsok. Troides Amphrisus. Nemá rád slnečné svetlo.

Erik pozrie na motýľa, potom na Petru.

Petra: Páči sa vám? Je to vzácny exponát. Príbeh roztvárajúcich sa kalichov a vône jarného medu. Alebo ak chcete, príbeh o hľadaní lásky.

Erik: Znie neuveriteľne romanticky.

Petra: Skutočne? Keď to ľuďom hovorím, verím, že sa skôr predajú.

Erik: S úsmevom. Určite je rovnako vzácny ako jeho majiteľka.

Petra: Zarazí sa. Žartujete?!

Erik: To by som si nedovolil. Páčia sa mi ženy, ktoré vedia, čo chcú.

Z rádia počuť hudbu.

Petra: Skutočne? Prezradíte mi dôvod, prečo ste tu? Krátka pauza. Skutočný dôvod?

Erik: Prvýkrát som vás uvidel na výstave pred dvoma týždňami.

Petra: Takže ste klamali.

Erik: A keď som zistil odkiaľ pochádzate, vedel som, že vás musím navštívim osobne.

Petra: Nemôžem si pomôcť, ale váš hlas mi je povedomí. Akoby som ho už niekde počula.

Erik: Je to možné. Kúpim vaše motýle ako darček priateľovi.

Petra: Priateľovi? Takže nie sú pre vás?

Erik: Môj dar ho určite poteší. Točí filmy a motýle roky zbiera pre potešenie. Aspoň tak si ho pamätám.

Petra: Ako chcete. 550 eur. Bez zľavy.

Erik: Ako pre vás? Vyberá peniaze a podáva ich Petre.

Petra: Ako pre vás? Prekvapene skríkne. Počkajte. Nespúšťa z Erika oči. Je nadšená. Smeje sa. Áno. Už viem. Videla som vás v telke. V detektívnom seriály. Ten váš úsmev si dobre pamätám. Bože, to sú roky. Smeje sa. Povedali ste: Ako pre vás a mali ste v hlase ten istý tón a neodolateľný úsmev. Zaplatili ste a odišli. Som dobrá.

Erik: Usmieva sa. Vaše peniaze.

Petra: Je rotržitá. A odrazu ste tu. V mojom byte. Kamarátky sa mi smiali, že mám divný vkus. Ani som nesnívala, že by sme sa my dvaja, mohli stretnúť. Máte ... máte chvíľu čas?

Erik: Usmieva sa. Rád. Kvôli vám.

Petra: Zostanete na pohár vína?

Erik: Ďalšie stretnutie mám až o dve hodiny. A nakoniec, ste krásna žena a možno my poviete niečo viac aj vy o sebe.

Petra: Prestaňte. Peniaze. Áno. Ďakujem. Motýle sú vaše.

Petra odnáša peniaze.

Erik: Keď sme začali točiť tvorba detektívnych seriálov bola v plienkach.

Petra: V každej časti ste zavraždili jednu zo svojich žien.

Erik: Správne.

Petra priniesla dva poháre a víno. Erik nalieva. Z rádia počuť hudbu. Prichádza Muž v bielom s cigaretou v ruke. Hrá romantické blues.

Petra: A zakaždým vám to prešlo. Štrngne si s Erikom. Boli ste vrahom. Nemáte pri sebe zbraň?

Erik: Nie sme spolu manželia. Nemám dôvod. Ste v pohode?

Petra: Začína mi byť horúco.

Erik: Ste v pohode?

Petra: Nepozerajte tak na mňa. Pohár rýchlo dopije a ihneď si nalieva ďalšie víno. Keď som bola mladšia, hrávala som v malom divadle. Tam som sa snažila naučiť ovládať. Mať kontrolu nad sebou.

Erik: To poznám.

Petra: Ale ako vidíte, nebola som dobrou herečkou. Teraz vo voľnom čase fotím. Odfotím si vás. Odbieha po foťák. Vy ešte stále točíte?

Erik: Staviam domy a predávam ich. Vrátil som sa k tomu, čo som vyštudoval.

Petra: Staviate a predávate?

Erik: A teraz budem asi znova hrať v jednom filme.

Petra vchádza s fotoaparátom v ruke. Fotí Erika. Ten ležérne pózuje.

Erik: Rád sa podvečer prechádzam mestom a pozorujem svetlá v oknách domov, ktoré som postavil.

Petra: Znie to lákavo. Trochu mi to pripadá ako reportáž. Ja som reportérka a vy môj hosť. Nie, nie. Takmer to znie ako pozvanie na rande. Krátka pauza. Bola som pre vás na výstave príťažlivá?

Erik sa s pohárom vína vstáva, blíži k Petre. Hľadí jej do očí.

Petra: Bola som pre teba na výstave príťažlivá?

Erik: Hádaj.

Obaja si slabo štrngnú s pohármi.

Erik: Ak chceš, môžeš mi rozprávať príbehy o svojich motýľoch.

Petra: O nespútanosti motýlích krídel v ženskom tele? Smeje sa. Upije si.

Erik: V znalosti ženskej duše mám veľké medzery. Upije si z pohára.

Petra: Skutočne? Smeje sa. Neviem, či sa mi podarí zaplniť aspoň jednu z nich.

Erik: Nepochybujem.

Dávajú si dlhý bozk.


Výstup 8
   Muž, Erik

Muž: Veľa toho nepovedala.

Erik: Vypili sme víno, zatiahli závesy a vyzliekli jeden druhého. Hľadela mi do očí a počúvala. A smiala sa.

Muž: Opäť raz si raz mohol rozprávať o dávnych zážitkoch s filmovania. Jedna z tých, ktorá bezhranične uverila všetkému, čo si povedal.

Krátka pauza. Muž si potiahne z nezapálenej cigarety.

Muž: Stále na ňu myslíš?

Erik: Na jej oči sa nedá zabudnúť.

Muž: Zaspala unavená. Zradný okamih opojenia.

Erik: Keď som odchádzal...

Muž: ...pošepol niečo dôležité do ucha....

Erik: ...už viac sa neuvidíme.

Muž: Nepatrne pohla perami a ďalej spala. Ležala nahá a ty si nevedel od nej odtrhnúť zrak. To sa ti nestáva často.

Erik: Mal som pocit, že sa stále usmieva. Bol to len okamih.

Muž: A napriek tomu si sa bál, že sa prebudí a uvidí tvoju nerozhodnosť.

Erik: Bol to len okamih.

Muž: Bezradnosť lovca, ktorý nevie odísť od koristi. Starneš. Kedysi ti lúčenie nerobilo starosti. Mal si ho rád. Dnes si sa zakrádal ako zlodej. Akoby si sa bál ďalších sklamaní v očiach druhých. Je čas postaviť si základy na dom.

Erik: Zamyslene. Možno.


Výstup 9    Žena - matka, Slávko

Večer. Žena matka a Slávko sa držia za ruky. Pozorujú ohňostroj, jeho svetlá sa im odrážajú na tvárach. Erik na inom mieste taktiež pozoruje ohňostroj.

Žena: V mojej rodine a rodine Slávkovho otca dovtedy žiadny autista nebol. Som ale presvedčená, že všetci máme v sebe nejaké autistické črty. - Pozri, Slávko, tam. - Už prvý nástup do škôlky skončil neúspechom. - A tam. - Nasledovali ďalšie a ďalšie odmietnutia. Nesedí spolu s ostatnými deťmi, nereaguje dobre na ostatné deti a ani na pedagóga. Nepovie, čo chce a podobne. Som rada, že teraz, keď je starší, cestou do školy nevystrája, neváľa sa po zemi, netrieska rukami naokolo, neuteká preč a neplače ako kedysi. Rešpektuje spolužiakov, učiteľov. Veľa mi pomáha.

Slávko: Si veselý, mamka?

Žena: Nie, Slávko. Tak sa to nehovorí.

Slávko: Hovorí?

Žena: Veselá. Ja som veselá. Ty si veselý. Ja som veselá, ty si veselý.

Slávko: Čo robíš? Veselý.

Žena: Pozorovala som, ako svetlo ohňostroja behalo ľuďom po tvárah a oni sa smiali.

Slávko: Prečo? Ja som veselý.

Žena: Spomenula som si, že ako malí som zbožňovala kolotoč. Keď sa mi krútil celý svet.

Slávko: Šťastná. Chceš byť šťastná.

Žena: Správne. Žena pozrie na Slávka, usmeje sa.

Slávko: Šťastná. Šťastná, mamka.

Žena: Ja som šťastná, lebo mám teba.

Slávko: Moja krásna mamka. Modelka. Mólo modelka.

Žena: Pekne si to povedal. Aj ty si fešák s peknými očami.

Slávko: Pondelok, utorok, streda, štvrtok, piatok, sobota, zajtra bude nedeľa.

Žena: Presne tak.

Slávko: Pondelok budem jesť jablko. Utorok budem jesť chleba. Streda budem stoličku. Stolička sa neje. Chyba. Usmieva sa. Štvrtok budem jesť citrón... Fuj. Dnes je sobota.

Žena sa usmieva. Obaja pozerajú na seba a smejú sa.


Výstup 10. Monika, Erik

Erik pozoruje ohňostroj, ktorý pomaly končí. Zvoní mu telefón.

Monika: Láska, si tam? Počuješ ma dobre? Krátka pauza. Viem, že si tam. Povedz niečo.

Erik: Áno počujem.

Monika: To som ja.

Erik: Prečo voláš? Námorník stroskotal? Vrátila si sa?

Monika: Nie. Pozorovala som západ slnka a spomínala. Predĺžila som si pobyt o týždeň.

Erik: Zapadajúce slnko za hladinou pokojného mora urobí svoje.

Monika: To je to najkrajšie, čo tu majú.

Erik: Asi preto, lebo si to nemôžeš odniesť.

Monika: Nebuď zlý. Pošlem ti niekoľko fotiek. Budú sa ti páčiť.

Erik: O tom nepochybujem.

Monika: Ak chceš, predám ti ich. Usmeje sa.

Erik: Nič neposielaj. Idem na stretnutie. Prepáč.

Monika: Prepáč? Myslíš to vážne? Prekvapuješ ma. Myslela som si, že toto slovo je pre teba cudzie.

Erik: Neviem, či budem mať čas na tvoje fotky.

Monika: Chápem. Hneváš sa?

Erik: Sám neviem.

Monika: Ty niekoho máš? Smeje sa.

Erik: Nemôžem?

Monika: Láska, v stredu sa zastavím.

Erik: Veci ti nechám u Eriky.

Monika: Mal si vôbec niekedy niekoho skutočne rád?

Erik: Áno.


Výstup 11     Režisér, Erik, Muž, Barman

Erik vchádza do baru. Uvidí režiséra sediaceho za jedným zo stolov. Pred sebou má pohár vína. V bare je s nimi Muž. Fajčí svoju cigaretu a počúva. Hrá hudba.

Režisér: Kýva od stola. Vitaj, Erik. Som rád, že si prišiel.

Erik: Ahoj. Niečo pre teba mám. Musím ti to dať skôr, ako tomu ublížim.

Erik podáva režisérovi krabice s motýľmi. Sadá si. Režisér je prekvapený.

Režisér: Čo to asi je. Rozbaľuje darček, netají prekvapenie. To nemyslíš vážne?

Erik: Ako dlho sme sa nevideli?

Režisér: Kde si ich zohnal?

Erik: Neuveríš, v tomto meste u jednej sympatickej baby. Páčia sa ti?

Režisér: Sú nádherné.

Erik: Sú tvoje.

Režisér: Ďakujem. Krátka pauza. Som tvojim dlžníkom.

Erik: OK. Len nie motýle. A ak, tak jednofarebné. Aby som ich mal komu predať.

Režisér: Nemusíš sa báť. Dám si záležať, aby si bol spokojný. Niečo na pitie?

Erik: Koňak.

Režisér: S troma kockami ľadu ako vždy.

Erik: Správne.

Ražisér: Kričí. Barman, Martel s troma kockami ľadu.

Barman: Martel s troma kockami ľadu, pane. Ešte niečo?

Erik: Nie. Čaká ma ešte dlhý večer.

Režisér: O tom nepochybujem.

Erik: Poďme na to. Čas sú peniaze. Ako sa volá moja postava v tvojom novom filme, čo nosí, aké používa nadávky, čo pije, aké jedlo má najradšej... a veľa ďalších a ďalších vecí. Počúvam.

Režisér: Päťdesiatnik. Trochu smoliar, ale sebavedomý. Málo peňazí, rád nosí obnosené veci, miluje pizzu, nemá šťastie na ženy. Myslím tým, na lásku žien, ktorých má dosť. Možno by sa chcel ešte raz zaľúbiť.

Erik: Meno?

Režisér: Dušan.

Erik: Dušan? Otrasné. Skončili sme. Juraj alebo Dominik znie lepšie.

Režisér: Dominik? To je čo za meno? Pri mene Dominik je film o hovne.

Erik. Takže Juraj.

Režisér: Autorské práva. Zistím.

Barman: Martel s troma kockami ľadu. Ešte niečo pre vás, pane?

Režisér: Nie, ďakujem.

Erik: Čím sa živí?

Režisér: Nechceš si prečítať scenár? V kľude?

Erik: Nemám chuť a ani čas. Pri prvom filme som sa v ňom stratil na piatej strane.

Režisér: Je maklér. Ale to nie je dôležité. Ide o to, ako žije a aký je. Nemá rodinu. Nemá záujem o rodinu. Je náladový, rieši len to, čo je neodkladné a hlavne - takmer vždy sa to snaží vyriešiť k svojej spokojnosti. Verí si.

Erik: Koná často intuitívne?

Režisér: Dá sa povedať. Také niečo.

Erik: Nie vždy to ide. Najmä, ak ti dochádza para.

Režisér: Nemá priateľa.

Erik: Ako si môžeš byť istý, že to zvládnem. Dobre vieš, že nie som herec. Spolu sme točili len raz.

Režisér: Dosť na to, aby som vedel, že nebudú problémy.

Erik: Musíš byť s výberom na tom dosť zle. Jeho cieľ v živote?

Režisér: Čo presne chce, nevie pomenovať. Niečo ako búrka na mori s množstvom vĺn a pevninou v nedohľadne.

Erik: Si pre mňa ako voda a oheň, povedali mi pred rokmi jedna baba.

Režisér: Myslím si, že s hlavným hrdinom by si mohol mať veľa spoločného.

Erik: Nechcem, aby to bol film o mne!

Režisér: Nebude.

Erik: Kto písal scenár?

Režisér: Ako ťa poznám, tieto informácie by ti mohli stačiť.

Erik: Kto písal scenár!

Režisér: Ja sám.

Erik: Sám.

Režisér: Ale nie je to o tebe.

Erik: A o kom?

Režisér: Prisahám. Krátka pauza. Myslím si, že si talentovaný a keď som bol asi v polovici písania, spomenul som si na teba. Tak som to trochu upravil. Ale to nič neznamená. Už sme sa roky nevideli. Možno si sa zmenil.

Erik: Si väčší cvok, ako ja.

Ticho.

Erik: V poriadku. Nechcem sa učiť dlhé a únavné dialógy. Deň dopredu mi dáš len to, čo sa mám naučiť na druhý deň, nič viac.

Režisér: Vyjde to. Nemusíš sa báť. Nik iný by sa na to lepšie nehodil ako ty. Ďakujem ti. Pripravuje sa na odchod.

Erik: Skutočne si myslíš, že mám úspech u žien a ani jedna nechce pri mne zostať?

Režisér: Neviem. Stále zaľúbená len jedna strana?

Erik: Prvá skúška?

Režisér: V pondelok.

Erik: O mesiac.

Erik: OK. O mesiac.

Režisér: Buď pripravený. Ulož si ma v telefóne. Môžem ti hocikedy zavolať, aby sme doladili detaily. Možno sa aj pred natáčaním stretneme.

Erik: Stojí ti to za to?

Režisér: O mňa sa neboj. Viem, čo chcem. A ty slušne zarobíš. Už túto hodinu máš zaplatenú. Verím ti. Neoľutuješ. Režisér vstáva. Mám dobrého sponzora. Platím všetko, čo dnes pri tomto stole zješ a vypiješ. Maj sa.

Erik: Barman, ešte jeden Martel s troma kockami ľadu.

Barman: Ako pre vás, pane.

Erik: Čau. A nezabudni, Juraj.

Režisér prichádza k barmanovi. Niečo mu povie a odíde.


Výstup 12    Muž, Erik

Hrá hudba.

Muž: Erikovi. Nemáš oheň?

Erik: Nie, nemám.

Muž: Neuveriteľné, nikdy nemáš oheň. Začína mi to vadiť.

Erik: Barman ti donesie zápalky, ak chceš. Čo sa ma ten chlap v sne opýtal a čo som mu odpovedal?

Do baru prichádza Lota. Objednáva si fľašu vína. Barman jej ju otvára a nalieva.

Muž: Vždy, keď zapálim zápalku, zostanem hľadieť na malý plamienok a nechávam sa uniesť odtieňmi jeho farieb, ktorým chce rozdávať kúsok tepla vôkol seba. Neviem od neho odtrhnúť oči. Ako v kine, keď pozerám film. A zápalka dohorí. A cigaretu nestihnem pripáliť.

Erik: Myslí si, že som debil. Že neviem, prečo si ma vybral za hlavnú postavu vo filme?

Muž: A prečo si ťa vybral?

Erik: Lebo som bol pritom, keď strávil noc s chlapom v hoteli v susednej izbe? A ja som ich musel počúvať?

Muž: Možno si dobrý herec. Možno potrebuješ peniaze. Krátka pauza.

Erik: Barman. Doneste mu, prosím, jedny zápalky.

Muž: Chlap v tvojom sne, ktorý sa chce s tebou rozprávať, vlastne nie je chlap. Je to žena alebo baba ako im ty hovoríš.

Erik: Žena? Ach jaj.

Barman: Ako pre vás, pane.

Barman položí zápalky pred muža a pohár Martelu na stôl pred Erika.

Erik berie pohár Martelu a vychádza z baru von. Hľadí na hviezdy.

Muž pomaly vytiahne zápalku z krabičky, zapáli ju, pomaly sa približuje k cigarete. Namiesto toho, aby si pripálil cigaretu, mlčky hľadí do ohňa. Po dohorení zápalky si labužnícky potiahne z nezapálenej cigarety. Opäť vyberie jednu zápalku, zapáli a pozerá sa na ňu, pokiaľ nezhasne.


Výstup 13     Erik, Lota

Erik hľadí na hviezdy, popíja Martel. Lota prichádza k Erikovi. Má na sebe cez plecia prehodený tenký svetrík. V jednej ruke drží pohár s vínom v druhej nedopitú fľašu vína.

Lota: Dobrý večer. Môžem?

Erik pozerá na Lotu. Usmieva sa.

Erik: Dobrý večer.

Obaja pozorujú hviezdy.

Lota: Počuli ste? Vraj ľudia videli padať muža zo strechy domu. Jedna veľká čierna machuľa sa rútila k zemi. A potom bolo ticho. Nik si nevšimol, kam presne dopadol. Našli ho v kríkoch. Krátka pauza. Všetci mi hovoria Lota.

Erik: Erik. Všetci mi hovoria Erik. Alebo Čibíz.

Lota: Môj prvý chalan sa volal Erik.

Erik: Si tu sama?

Lota: Sama. A ty?

Erik: Sám.

Obaja pozerajú hviezdy.

Erik: Bozkávala si sa niekedy a cítila pri tom dotyk hviezd?

Lota: Usmeje sa. A ty?

Erik: Bozk pri svite mesiaca je podľa mňa príliš osobný.

Lota: Bojíš sa, že by si pri ňom ku mne niečo cítil?

Erik: Nie. Usmeje sa. Neviem.

Lota: Máš babu?

Erik: Možno.

Lota: Dobre, nebudeme sa bozkávať.

Erik: Nie. Nakoniec by aj tak išlo len o sex.

Pozrú na seba, usmejú, štrngnú si, upijú z pohárov.

Lota: Bol si niekedy zamilovaný?

Erik: Dnes som stretol jednu ženu. Myslím, že sa jej páčim.

Lota: Úsmev. Povedala ti to?

Erik: Viem to. Cítil som to.

Lota: Čo sa dá robiť. Škoda. Celkom ujdeš. Čibíz.

Erik: Aj ty si fajn.

Lota: Nemusíš sa báť, o mne sa nikdy nedozvie.

Erik: Znie to dobre.

Krátka pauza.

Lota: Máš rád, keď sa niekto dotýka tvojho tela?

Erik: Na krku som veľmi citlivý. Inak som skôr šteklivý.

Lota: Máš rád, keď sa niekto dotýka tvojho tela?

Erik: Snažíš sa ma vyprovokovať?

Lota: Usmieva sa. Mám rada ak sa niekto dotýka môjho tela. Vôbec ma to nevzrušuje ako by si si myslel. Cítim teplo a záujem. To je všetko. Stačia žiadostivé dotyky a som jeho. Je to istý druh oddanosti a zároveň som rada, že som a má niekto o mňa záujem. Venuje mi čas. Možno to znie príliš komplikovane.

Erik: Neviem, čo ti mám na to povedať.

Lota: Stále sa usmieva. Nikdy neviem, čo bude ďalej, ako to skončí. Nič si dopredu nenamýšľam. Hýbem sa v úplne inej dimenzii.

Erik: V úplne inej dimenzii.

Erik vypije pohár. Lota podáva fľašu Erikovi. Ten naleje Lote a Lota potom zoberie fľašu a doleje Erikovi.

Erik: Ok, pripúšťam, aj mňa vzruší, ak sa ma niekto dotýka. Ale musím mať na to náladu.

Lota: Často sa pýtam, prečo to niekto robí. Dotýka sa môjho tela. Je to len chtíč? Čo to má za zmysel, do riti, je to moje telo. A pritom sa stačí odosobniť. Nie je to útok? A moje telo sa ďalej správa ako by ani nebolo moje. Nemyslí na zlé, len má perverzné chúťky, myslí na chlípnosti. Nechám ho, nech je samé sebou. Žijem s mojim telom a viem, čo sa mu páči a ono mi je za to vďačné.

Erik: Dobre sa s tebou rozpráva.

Lota: Ďakujem. Asi som trochu opitá.

Erik: Obaja sme trochu viac vypili. Krátka pauza. Chceš, aby som sa ťa dotkol?

Lota: Nie. Už musím ísť. Potrebujem sa dobre vyspať. Ďakujem ti za pekný večer.

Erik prekvapene pozerá na Lotu. Tá ho pobozká na líce.

Lota: Zajtra sem príď sem, Čibíz, aj s tvojou babenkou. A nezabudni zhasnúť hviezdy. Odchádza.

Erik: Nezabudnem. Troides Amphrisus, čo nemá rád slnečné svetlo. Dopíja pohár a hľadí pred seba. Chýbate mi. Niekedy keď zaspávam, pripadám si ako neforemná hmota. Ako rád by som bol opäť malý chalan, ktorý síce nevie, čo so svojim telom o čo zavadí, čo ho bude čakať ďalší deň, ale bude doma. Prežívať svoje sny a nevinné pády.

Matka: Niekto ťa čaká.

Erik: Mňa?

Otec: Áno, teba.


Výstup 14    Žena - matka, Slávko, Erik, matka, otec

Hrá jarmočná hudba. Prichádza Slávko. V ruke drží loptičku. Podíde k otcovi. Podá mu loptičku. Ustúpi dozadu. Pozerá mu do očí. Vystrie ruky. Žena matka, Erik a matka pozorujú Slávka.

Slávko: Ujo, hoď.

Otec hodí, Slávko loptičku chytí. Podíde k matke. Podá jej loptičku. Ustúpi dozadu. Pozerá jej do očí. Vystrie ruky.

Slávko: Teta, hoď.

Slávko loptičku chytí. Otočí sa na Erika. Hodí mu loptičku.

Slávko: Šéfe, neflákaj sa. Hoď. Vystrie ruky.

Erik sa zohne, zdvihne loptičku, hodí. Slávko loptičku chytí. Zahodí ju.

Slávko: Bež.

Erik a Slávko chvíľu na seba hľadia. Slávko ide po loptičku. Erikovi zvoní mobil.

Erik: Tak ako? Ešte zajtra musia prísť? To nemyslíš vážne! Keď dostávajú príplatok, mali by robiť dvojnásobne. Dobre, dobre. Zajtra sa s nimi porozprávam. Ale asi ich nakopem do riti a ďalšiu zákazku nedostanú.

Slávko: Neustále opakuje. Ticho buď. Ticho buď. Ticho buď.

Erik vypne mobil. Slávko podíde k Erikovi. Chytí ho za ruku. Zdvihne ju a Erikovým prstom sa dotkne sa Erikovho nosa.

Slávko: To je nos. To je nos. Usmeje sa.

Erik sa neisto usmieva.

Slávko: Prečo sa smeješ?

Erik mlčí. Obaja si pozerajú do očí. Erikovi zvoní mobil. Vyberie ho z vrecka. Slávko pustí Erikovu ruku.

Slávko: Ticho buď. Ticho buď. Ticho buď.

Erik vypne mobil. Slávko pozerá na mobil.

Slávko: Fotiť. Fotiť.

Erik: Chceš fotku?

Slávko: Fotiť. Chceš fotku? Fotiť.

Erik odfotí Slávka. Slávkovi to je jedno. Nepózuje, nepozerá do objektívu, v tvári bez výrazu.

Slávko: Ukáž. Nuda.

Erik sa snaží Slávkovi ukázať fotky v mobile. Ten mu venuje malú pozornosť.

Slávko: Ukáž. Nuda.

Erikovi začne zvoniť mobil.

Slávko: Ticho buď. Ticho buď. Ticho buď. Bež, šéfe. Loptičku.

Erik vypne mobil.

Slávko: Čierna nie je dobrá. Čierna nie je dobrá.

Erik položí na zem mobil, ktorý je v čiernom puzdre.

Slávko opäť chytí Erikovu ruku a vedie ju k Erikovmu nosu. Dotkne sa ním jeho nosa.

Slávko: To je nos.

Slávko sa pozerá na Erika. Erik chytí Samkovu ruku zamieri ním k Samkovmu nosu a dotkne sa ho. Žena ich pozoruje.

Slávko: Komediant, šéfe.

Žena: Erik?

Erik sa otočí a pozrie Žene do očí.

Slávko: Komediant, šéfe.

Žena: Usmeje sa. Má tvoje oči.

Erik sa zmätene pozrie do tváre Slávka. Opäť na Ženu, na Slávka. Pustí Slávkovu ruku.

Slávko: Hľadaj. Odbehne.

K O N I E C