Až po samý okraj

Úryvok z ...


Až po samý okraj

Andrea mu pozrela do očí. Takmer okamžite si uvedomila, že to nebolo... to najsprávnejšie.

Uhla pohľadom: Nie! No! Čo to robíš!?

Mala pocit, že skôr karhá seba ako jeho. Dokázala niekedy v živote pozerať do očí viac ako päť sekúnd? Dokázala niekedy bez ostychu pozerať do očí mužovi, ktorý jej bol tak blízky? A vôbec mužovi? Asi nie. Alebo aspoň si nepamätá. Keď tak nad tým uvažuje, vždy sa bála, že chlapi ju pohľadom vyzlečú a ona zostane stáť, bezbranná, takmer nahá v chaose svojich pocitov. Ale doposiaľ to nik neurobil. Nikdy jej žiaden muž tak dlho nechcel skúmavo hľadieť do očí. Inak by nemala ten zvláštny pocit. Nie! Určite si nepamätá že by jej niekto so stoickým kľudom a zároveň tak provokatívne hľadel do očí. Mala pocit, že jej šaty padajú samé, ako zradkyne, ktoré sa jej rozhodli mstiť.

Preskúma ťa ako nejaký stroj s diagnózou - vymeniť olej.!?

Usmiala sa nad tou myšlienkou, ktorá vznikla zo zmätku v jej hlave, úsmevom, ktorý po tak náročných úvahách zákonite musel prísť. Jeho oči ju priťahovali. To je skutočnosť! A ona s tým nemohla nič robiť. Striedavo hľadela na ne, potom na jeho pery, ktoré sa nezdali vôbec také mäsité ako keď ju bozkával, potom do očí, na pery a opäť do očí.

Mierne sa predklonil a pobozkal ju. To už bolo lepšie! Privreté oči a pery vychutnávajúce si chuť druhých pier.

Už ti nepozerá do očí, pomaly jej doznievalo v mysli. Už sa nemusíš uhýbať pred jeho pohľadom.

Pomaly sa jej nadvihol hrudník a malý kameň sa začal kotúľať nadol až úplne na samom spodku sa roztrieštil na márne kusy. Začala strácať pôdu pod nohami a ševelenie motýlích krídel sa spod bruška roznieslo po celom tele. A nielen to. Cítila ako sa začína vlniť a strmhlav sa rúti v ústrety druhému telu.

To snáď nie! Skutočne nemôžeš byť ani chvíľu v kľude? Keď ti na to príde, už ho nezastavíš!

Takmer okamžite, ako na povel zdvihol ľavú ruku a prstami jej začal jemne kradnúť pnutie z tváre. Cítila ako jej z čela prechádza po spánku, líci, zľahka sa presúva na krk. A ona mu to všetko dovolila, ba priam si to priala a vôbec to nechcela zastaviť. Veď nakoniec je to krásny pocit, ktorý mala vždy keď ju pobozkal, dlaňou, mäkkými bruškami prstov jej prechádzal po tvári.

Si krásna. Chcem sa ti pozerať do očí. Rád sa pozerám do tvojich očí. Chcem ich vidieť. Neviem prečo. Nerozmýšľam a neanalyzujem to, čo v nich vidím. Akoby si to vnútro samo pýtalo. Niečo pre seba uchovalo, možno pre potom. Tak rád sa pozerám na tvoju tvár, šibalsky pobehujúce oči, Zlatko!

Súkolie v hlave sa zastavilo: Ja viem.

Našpúlila pery a krátko mu pozrela do očí: Je tu veľa svetla. Prosím.

Pobozkal ju. Konečne ju nechal trochu sa nadýchnuť. Aj keď vedela, že je to len na chvíľu a opäť sa ponoria do iného sveta, plného nehy, dotykov, sladkých bozkov a naplnených prianí.