PÍSKAN

Hra o Kvetke, empatickom, dospievajúcom dievčati so svojimi problémami. 

Kvetka má pocit, že nerozumie rodičom, priateľke, okoliu. A tak sa uzatvára do seba a rozpráva sa len zo svojim vnútrom, ktoré sa jej snaží pomôcť.

Hre výrazne pomôže hudobný podklad. Emotívne podfarbí dej a deti skôr precítia vyslovené repliky, svoje konanie.

(hra pre II. stupeň ZŠ)

Postavy

Kvetka,

jej vnútorný hlas,

jej mama a otec, 

Reňa, jej kamarátka, dievča s potlačením sebavedomím, ktoré aj keď si uvedomuje, že je manipulovaná Monikou a Jessicou, len ťažko sa dokáže vymaniť spod ich nadvlády

Monika a Jessika, sebavedomé baby, ktoré manipulujú s Reňou

PÍSKAN

I. Výstup - keď slová prenasledujú

V popredí, v strede javiska sedí Kveta. Má otvorené oči a uprene hľadí pred seba. Počúva rozhovor rodičov, ktorý sa odohráva v šere za ňou.

Otec: Neviem, prečo stále o tom hovoríš!

Matka: A prečo by som nemala.

Otec: Požiadal som ťa, aby si sa rozhodla a povedala mi, či súhlasíš alebo nie.

Matka: Ty to možno dokážeš, ale ja nie.

Otec: To nie je normálne.

Matka: Čo nie je normálne? Chcem sa s tebou o tom porozprávať.  Mám veľa nezodpovedaných otázok. A na tie mi vieš odpovedať len ty.

Otec: Máš Kláru. Je tvoja najlepšia priateľka. Ste spolu každý deň.

Matka: Prečo nechceš prijať to, čo cítim!

Otec: Hodiny tárate o sprostostiach. Inak to nazvať neviem.

Matka: Povedala som - len ty! Ako mi môže Klára odpovedať na niečo, ... Jednoducho, potrebujem tvoj pohľad, ako to vnímaš.

Klára si zakryje uši. Ďalej rozhovor pokračuje v zníženom tóne.

Otec: Chceš odo mňa toľko detailov ...

Matka: Také sme my ženy.

Otec: Nedokážem!

Matka: Ide predsa o našu rodinu.

Otec: Už zase začínaš! Toľko sa toho zase nezmení.

Matka: Nezmení? Hovoríš nezmení? Takže ty si sa už rozhodol. K čomu ti je potom môj názor.

Otec: Prestaň! Sama vieš, že to nie je pravda.

Matka: Myslíš? Už niekoľko dní mám zvláštny pocit.

Otec: Si trápna!

Ozvena: Si trápna! Si trápna! Si trápna! Si trápna! Si trápna!

Klára: Nie! Prosím, NIE!

Ticho.

II. Výstup - rozhovor s vnútrom

Chrbtom opretá o Kvetu sedí jej vnútro. Bosé, oblečené v bielom.

Kveta pomaly dáva ruky dole z uší, dvíha hlavu. Oči má zatvorené.

Vnútro: Čo mi chceš povedať dnes?

Kveta: Bolí ma hlava.

Vnútro: To je všetko? Včera si bola zhovorčivejšia.

Kveta: Vidím písmená.

Vnútro: Písmená? Vidíš písmená?

Kveta: Prichádzajú po jednom.

Vnútro: Prečo mlčíš? Povedz mi o nich niečo.

Kveta: Poletujú zo strany na stranu. Nechcú sa zastaviť.

Vnútro: Koľko písmen vidíš?

Kveta: Mlčí.

Vnútro: Tak koľko tých písmen vidíš?

Kveta: Štyri, päť. Počkaj? Šesť. Nedokážem ich presne sčítať.

Vnútro: Šesť? To by si mala mať jedno celé slovo.

Kveta: Možno.

Vnútro: Utvor z nich jedno slovo!

Kveta: Mlčí. Vidieť, že oči pod viečkami sa hýbu.

Vnútro: Prečo zase mlčíš? To je pre teba typické! Požiadala som ťa o niečo.

Kveta: Nemôžem ho prečítať, keď ho nevidím.

Vnútro: Tak im prikáž, aby sa zoradili!

Kveta: A čo ak ma neposlúchnu?

Vnútro: Prikáž im, aby sa zoradili! Ešte si to ani len nevyskúšala.

Kveta: Nejde to!

Vnútro: Prikáž im!

Kveta: Nedokážem to!

Vnútro: Povedala som!

Krátka pauza. Kveta už nepohybuje očami pod viečkami. Sústredí sa.

Vnútro: Mierne. Dokážeš to!

Krátka pauza.

Kveta: Máš pravdu. Je to jedno slovo.

Vnútro: Tak sem s ním.

Kveta: Mlčí.

Vnútro: Prečítaš mi ho konečne?

Kveta: Po písmenách. P-Í-S-K-A-N.

Vnútro: PÍSKAN? Dobre som počula? To je aj nejaké slovo? Hlúposť! Ešte raz!

Kveta: Ako povieš. PÍSKAN.

Vnútro: Otočí sa ku Kvete. Hlúposť.

Kveta: Nie je to hlúposť. Vidím ho, aj keď niektoré písmená poskakujú, odídu a znova sa vrátia.

Vnútro: Kľačí na kolenách nad Kvetov. Nemala by si rozprávať nezmysli.  Nechodíš do školy prvý rok.

Kveta: Krátko sa usmeje. Nie je to nezmysel! To slovo má význam.

Vážne. Akoby mi chcelo niečo povedať... Cítim to.

Vnútro: Nakloní sa na jednu stranu a polohlasne hovorí Kvete do ucha. Je to obyčajné slovo! Nič neznamená. Možno si si zamenila posledné písmeno. PÍSKAJ. Tomu slovu rozumiem aj ja.

Kveta: Mlčí.

Vnútro: Zle si si ich usporiadala.

Kveta: Samé sa zoradili.

Vnútro: Šepká jej do druhého ucha. Hovorím ti, slovo PÍSKAN nemá žiaden význam.

Kveta: Konečne otvorí oči. Je to napísané v cudzom jazyku.

Vnútro: Cudzí jazyk? Vieš to určite?

Kveta: Ešte sme sa ho neučila, ale ja mu rozumiem.

Vnútro: Predo mnou by si nemala mať žiadne tajnosti.

Kveta: Nemám.

Vnútro: Tak prečo si mi o ňom nikdy nepovedala?

Kveta: Je to prvý krát. Doteraz som nikdy nevidela poletujúce písmená.

Vnútro sa postaví nad Kláru.

Matka: Tak povieš mi konečne, čo znamená slovo PÍSKAN?

Kveta sa preľakne a prudko vstane. Stojí pred Vnútrom.

Kveta: Áno mami? Ja za to naozaj nemôžem. Povedala som ti pravdu. Nič som nezatajila.

Vnútro ustupuje, odchádza.

Kveta: Nechcem. Prosím.

Kveta neisto a bojazlivo otáča hlavu. Odbieha bokom.

III.  Výstup - kamarátka

Na scénu prichádzajú dievčatá. Kvetine spolužiačky. Jessica sa maľuje.

Monika: Máš super outfit.

Jessica: Ďakujem. Aj ty máš pekný outfit.

Monika: Obe dobre vyzeráme. Nech si o nás hovoria, čo chcú!

Jessica: Asi s tým nič nenarobíme.

Monika: A čo by sme aj robili?

Prichádza Reňa. Kveta ju pohľadom sleduje.

Jessica: Každý deň si môžem obliecť niečo iné. Aj tak budem dobre vyzerať.

Monika: Asi tak.

Kveta: K Reni. Ako sa máš? Včera som ti písala. Určite si to čítala. Mohla si mi odpovedať. Ako vidím, mala som ti radšej zavolať!

Reňa mlčí a pozerá na dievčatá.

Monika: Tak Reňa. Pridáš sa k nám?

Jessica: Myslíš to vážne?

Monika: Veď sa len pozri. Hľadí na nás ako teľa.

Jessika: Aspoň nič nepokazí.

Reňa: Môžem?

Jessica: Najskôr, nech sa ukáže.

Monika: Ako myslíš. Reňa, pohni kostrou a predveď sa.

Reňa neisto prichádza k nim, mlčky stojí.

Jessica: No čo stojíš. Predveď sa!

Kveta: Nepočúvaj ich. Hrajú sa z tebou. Poznám ich.

Reňa: Nerozumiem.

Monika: Musíš sa prejsť popred nás! Ako modelka na móle.

Kveta: Budeš im robiť cvičenú opicu.

Reňa: A čo na tom. Nikdy som to neskúsila.

Jessika: Budeme dlho čakať?

Monika: Nič to nie je. Aj my to doma trénujeme.

Monika jej ukáže ako sa má prejsť. Urob presne tak, ako si videla.

Reňa sa trochu nesmelo prejde popred Jessicu a Moniku.

Jessica: Super. Len tomu niečo chýba.

Monika: Musíš kráčať trochu rýchlejšie. Buď odvážnejšia.  Vypni hruď ... Asi takto ...

Reňa sa opäť, aspoň dvakrát prejde. Tentokrát je to rýchlejšie a odvážnejšie. Dievčatá ju povzbudzujú, komentujú.

Jessika: Do kelu. A teraz som sa domachlila. Zabiť ťa je málo.

Reňa: Ako, prosím?

Monika: Super. Len tomu stále niečo chýba.

Reňa: Myslíš?

Jessika: Ešte viac sa vystri a nepozeraj sa pod nohy.

Reňa: Ja sa nepozerám pod nohy.

Monika: Pozri. Ty to dáš. Tak to skús ešte raz.

Kveta: Nepočúvaj ich. Páčilo sa mi, ako si rozprávala o svojom malom bratovi. Chcela by som ho spoznať.

Reňa prechádza popred dievčatá.

Jessica: Perfektné topánky. Potkne Reňu, tá spadne na zem. A máme to za sebou.

Chvíľu je ticho. Reňa zostáva sedieť na zemi. Zbiera veci rozhodené okolo seba.

Monika: Spadla ako hnilá hruška.

Kveta: Si normálna?

Jessica: Hruška po záruke. Mali by ju domáci reklamovať.

Kveta: Prečo to robíte?

Monika: Ešte sme nad tým nerozmýšľali.

Jessika: Jednoducho - robíme.

Monika: Ale keď naliehaš.

Kveta: Baví vás to?

Monika: Akosi nám prirástla k srdcu. A ty sa nestaraj?

Jessika: Čo ťa do toho.

Kveta: Je to moja priateľka.

Monika: Ako povieš.

Jessica: Keď tak naliehaš: Áno, baví nás to.

Kveta: Otočí sa na Reňu. Vstávaj.

Monika: Otočí sa na Reňu. Prečo sedíš na zemi? Čo ti vlastne robíme?

Reňa vstáva zo zeme. Kveta jej chce pomôcť, Reňa odmieta.

Jessica: Nič hrozné sa ti nestalo. Náhodou si spadla.

Monika: Pridaj sa! Postav sa pekne medzi nás.

Reňa sa postaví medzi dievčatá. Pozerá, ako sa maľujú.

Monika: Povedala som pridať sa k nám. Nie aby si nás očumovala!

Kveta: Okamžite prestaňte. Ty nevidíš ... Nevadí ti, aké sú odporné?

Monika: Nechaj ju. Nech sa sama rozhodne.

Jessica: Kde máš svoje náradie?

Reňa: Ja ho ...

Monika: Ešte nemám. Nevadí.

Reňa: Niečo doma mám, ale ...

Monika jej podáva špirálu. Jessica je nešikovná.

Jessica: Čo to robíš! Si otrasná. Chyť špirálu jemne medzi prsty. Takto. Pomáha jej maľovať sa. Strašne sa ti trasú ruky. Keby si posýpala buchty, nepoviem.

Kveta vidí ako Reňu nevhodne maľujú.

Kveta: Povedala som vám, aby ste prestali.

Jessika: Prestaň. Pri maľovaní musíš byť suverénna a odvážna.

Monika: Ukáž! Ešte toto, takto ...

Monika a Jessica maľujú Reňu. Keď skončia ustúpia. Reňa vyzerá hrôzostrašne. Urobili si znej srandu a domachlili ju. Teraz si ju obzerajú a hodnotia.

Monika: Pri tebe to aj tak nemá cenu. Snažili sme sa.

Jessica: Asi s tým nič nenarobíme.

Monika: A čo by sme aj robili?

Jessica: Neviem, prečo nás zabáva. Poďme na obed.

Monika: Ak chceš, poď s nami. Budeme pokračovať v debate. Máme dobré časopisy. Odchádza.

Jessica: Aj keď ... s takým outfitom, neviem či by ťa s nami pustili. Odchádza.

IV. Výstup - samota

Reňa tuší, že ju zohyzdili. Zostala sama. Kveta pred ňu predstúpi a ukáže ju v zrkadle, ktoré drží v ruke. Reňa chvíľu na seba pozerá, potom postupne stále nervóznejšie dlaňou a prstami rozotiera maľovku po celej tvári. Zostane stáť so špinavou tvárou a hľadí na Kvetu. Kveta k nej podíde a snaží sa prstami zotrieť farbu z jej tváre. Reňa to nevydrží a odbehne. Kveta hľadí najskôr za Reňou a potom na zašpinené ruky. Farbou na rukách si zašpiní svoju tvár.

V. Výstup - precitnutie

Vnútro: Pískan. Hovor si Pískan a ono ťa to prejde.

Kveta: Klamala som.

Vnútro: Nie si prvá.

Kveta: Ale chcela by som byť posledná.

Vnútro: Klamala si o cudzom jazyku?

Kveta: Áno. Vlastne nie! Ani sama neviem. Keď ma bolí hlava, pred očami sa mi vytvárajú také zvláštne obrazy. Vidím ich. Sú veľké ale nemôžem sa ich dotknúť. Nechcú odísť.

Vnútro: Povedala si o tom mame? Skús jej to povedať. Pomáha to. Veľa dievčat v tvojom veku skrýva tajomstvá.

Kveta: Nerozumieš?  Všetko, čo sa vôkol mňa deje, vnímam a prežívam, ale nerozumiem tomu,  prečo je to tak.

Vnútro: Skús to.

Kveta: Nie!

Vnútro: Skús.

Kveta: Nie!

Vnútro: Pískan.

Kveta: Prestaň.

Vnútro: Otec nikam neodíde. Ani nechcel odísť. To len ty si tak pochopila.

Kveta: Klameš!

Vnútro: Nehádali sa kvôli tebe. Už je lepšie?

Kveta: Keby som mala aspoň nejakú priateľku.

Vnútro: Máš mňa. Nebolo to až také zlé. V podstate sa jej nič nestalo. Odišla za niečím, po čom tak trochu túžila.

Kveta: Je mi z toho hnusne.

Vnútro: Nezachrániš celý svet. Aj keby si veľmi chcela. Takých tu už bolo. A sama tiež nezostaneš! Neboj sa. Už je lepšie?

Kveta: Už je pokojnejšia. Pískan.

Vnútro: Nie je to až také zložité. Potichu si hovoriť slovo Pískan.

Kveta: Neviem prečo, ale tomu slovu rozumiem viac, ako všetkému vôkol.

Vnútro: Sama si si ho vytvorila. Nechaj si ho. Ale nedokážeš urobiť ho všemocným? Časom sa stratí samo. Ako všetky ostatné poletujúce písmená. Dospievaš.

Kveta: Ja viem, že slovo PÍSKAN nemá žiaden význam.

Vnútro: Možno má, možno nemá. Je predsa napísané v cudzom jazyku.

Kveta: Vieš to určite?

Vnútro: Asi mu naozaj začínaš rozumieť.

Kveta: A mala by som?

Vnútro: Predomnou nič neutajíš.

KONIEC