Zrodenie

Zrodenie 

(poviedka) Artur naháňal malého sloníka po veľkom oblaku. Bolo ľahké utekať za ním. Nemusel dávať pozor na kamene, stromy a kríky, cez ktoré mu nohy prechádzali ako cez maslo. Na konci oblaku sa sloník rozplynul a Artur padal a padal do hlbokej trhliny v zemi. Keď narazil na dno, postavil sa. Na tele nemal jediné škrabnutie, boľavé miesto.

Pomaly sa rozhliadol. Okolo neho bolo veľa dverí a samé stoličky. Na jednej z nich, ktorá stála rovno pred ním, ležal kľúč. Zhora, do trhliny dopadal prúd svetla rovno na ňu. Nebol silný, ale jeho odraz sa rovnomerne rozplýval po celej miestnosti, čo stačilo na to, aby videl, kde je. Nevydržal dlho stáť a tak sa začal prechádzať. Jeho zvedavosť mu nedala pokoja. Musel opatrne kľučkovať pomedzi stoličky, ktoré boli zviazané jednou dlhou, nekonečnou reťazou. Keď posunul čo len jednu z nich, reťaz sa pohla s veľkým hrmotom. Skúšal otvoriť dvere, ale boli zamknuté. Jedny, druhé, tretie, všetky. Podišiel k závesu, ktorý si doteraz nevšimol. Splýval s farbou okolia. Vychádzal zo steny napravo a potom, po niekoľkých metroch, sa opäť strácal v stene. Postavil sa oproti nemu a nespúšťal z neho oči. Záves sa pohol. Áno, hýbal sa. Bol presvedčený, že to nie je očný klam. Slabulinko sa vlnil. Niečo za ním musí byť! Zdvihol ruku a opatrne ho odtiahol. Uvidel malé dvere zavesené na stene. Nemohol som o nich vedieť, keď boli za závesom, ospravedlňoval sám seba. Jeho hlas bez ozveny sa stratil v stenách trhliny. Všimol si, že dvere boli pootvorené. Cez malú škáru prenikal lúč svetla. Keď na ne zatlačil dlaňou, oprel sa ramenom, hlavou, neustúpili ani o milimeter. Použil všetku silu, ktorú mal, no nepohli sa. Spomenul si na kľúč položený na stoličke. Chvíľu mu trvalo, pokiaľ ho priniesol. Kľúč, ktorý bol väčší ako zámka, sa zrazu zmenšil. Tlkot Arturovho srdca sa ozvenou šíril celým telom. Zasunul ho do zámky. Dvere zmizli. Kľúč mu zostal v ruke. Objavili sa ďalšie, ale už väčšie dvere a svetlo, ktoré škárou prenikalo bolo silnejšie. Kľúč sa opäť prispôsobil a dvere po otvorení rovnako zmizli. Takto postupne odomkol päť dverí. Žiara z otvorených dverí ho zakaždým na niekoľko sekúnd oslepila a potom ju pohltili steny jamy. Keď odomkol piate dvere, šieste už neboli. Zostal nehybne stáť v tme.

Po chvíli, ktorá mu pripadala ako nekonečná si uvedomil, že niečo počuje. Zavrel oči aby sa sústredil len na zvuk, ktorý podľa neho vychádzal z priestoru otvorených dverí. Nemýlil sa. Postupne silnel a silnel. Jeho zvedavosť mu napla každý sval v tele a to napriek tomu, že zvuk nebol nepríjemný. O pár sekúnd uvidel tisíce párov približujúcich sa nádherných motýlích krídel. Pohybujúca lavína ho takmer zvalila na zem. V okamihu, ako motýle vleteli do miestnosti, boli všade. Neustále poletovali, akoby niečo hľadali. Artur pomaly, s otvorenými ústami dokorán a rukami bezvládne spustenými, ustupoval do jej stredu. Cítil, ako napätie pozvoľna odchádza, ale takmer okamžite a v rovnakej sile ho strieda úžas. Napriek tomu, že v miestnosti bola tma, motýle farbami svojich krídel ju osvietili celú. Nebolo jediné miesto, ktoré by zostalo v tme. Až teraz si uvedomil, že prichádzajúce svetlo zhora zoslablo na minimum. Vďaka tomu plne vynikla nádhera pestrofarebných motýlích krídel. Kľúč mu vykĺzol z ruky a po dopade na zem zazvonil, akoby narazil na niečo kovové. Z miesta, kde dopadol, začala rásť stonka na konci ktorej bol puk. Ten sa zväčšoval a zväčšoval, až sa rozvil do kvetu. Zdvihol oči a videl, že namiesto stoličiek, všade vôkol neho, boli samé kvety. Nemohol sa pohnúť bez toho, aby nestúpil na niektorý z nich. Motýle si jeden po druhom sadali na kvety a dychtivo pili nektár. Šum slabol, slabol, až zostalo úplné ticho. Ticho. Absolútne ticho, prenikajúce do poslednej molekuly tela. Inak to nevedel opísať. Zvláštne bolo, že necítil vôňu kvetov. Hlavu skláňal nižšie a nižšie, ale v poslednej chvíli si to rozmyslel. Nechcel vyplašiť motýle. Prečo necítim vôňu, pýtal sa sám seba. Šum, ktorý vydávali pohybujúce sa krídla som počul. Hľadel na motýle a mal pocit, akoby mu odpovedali. Prečo necítiš vôňu kvetov? Spýtaj sám seba. Komunikovali s ním. Napriek tomu, že sa plne sústredili na pitie nektáru.

Ničomu nerozumel a bol by sa začal trápiť, keď odrazu pocítil ako stráca váhu. Prestávala platiť zemská príťažlivosť. Netrvalo dlho a vznášal sa. Všetku tú nádheru uvidel zhora. Stovky, tisíce motýlích krídel, ktoré takmer bez pohnutia zaplavili celú miestnosť. Odrazu ako na povel sa motýle postupne odlepili od kvetov. Šum krídel opäť silnel a silnel. Ich let nesmeroval späť do dverí odkiaľ prileteli ale mieril hore. Do úzkeho otvoru, ktorým on padal do jamy. Pohybujúca sa lavína krídel ho pomaly začala unášať. Nebránil sa. Bol to príjemný let. Zavrel oči.

Motýle, spolu s ním, vytryskli ako prameň na lúku. Slnečné lúče ho na chvíľu oslepili. Keď precitol, uvidel ako sa motýlie krídla postupne vzďaľujú a strácajú. Všetkými smermi. Zostal sedieť sám, uprostred lúky.

Mlčky za nimi pozeral. Niektoré zostali na lúke a z doširoka roztvorenými krídlami sa vyhrievali. Takmer nedýchal. Mal pocit, akoby bol jeden z nich. Ľahký ako krovky krídel, slobodný ako ich let. Potreboval sa len nadýchnuť, napiť, nabrať síl aby sa mohol rozplynúť v priestore spolu s nimi.

Bolelo nadýchnutie? Chlad z osamelosti? Alebo nahota s ktorou prišiel? Na to nevedel odpovedať. To teraz nebolo podstatné.